NITRIANSKE PRAVNO. Život a kultúru karpatských Nemcov dokumentuje ojedinelé múzeum v Nitrianskom Pravne, centre takzvaného Haurlandu, územia osídleného nemeckými kolonistami v 14. storočí, ktorí prišli na hornú Nitru dobývať zlato.
Múzeum je súčasťou Slovenského národného múzea v Bratislave, oddelenia karpatských Nemcov. Založili ho pred 20 rokmi členovia miestneho Spolku karpatských Nemcov. Je umiestnené v takzvanom Dome stretávania, v priestoroch kúrie z konca 15. storočia. Stovky exponátov zapožičali, ale aj darovali rodáci žijúci v zahraničí a občania Nitrianskeho Pravna a okolitých obcí, takisto obývaných nemeckými osadníkmi, informovala jedna zo zakladateliek múzea a aj lektorka sprevádzajúca návštevníkov Anna Husárová.
Múzeum uchováva staré dokumenty, ale aj náradie používané baníkmi pri ťažbe a ryžovaní zlata, ktoré sa skončilo po vydobytí zásob v 18. storočí. Úpadok baníctva však zároveň znamenal prudký rozvoj remesiel. V Nitrianskom Pravne bola významná súkenka, bolo tam niekoľko stolárskych, kožušníckych, kováčskych a keramických dielní. Tradíciu má kachliarstvo, pretože v okolí bola vhodná hlina na výrobu vypaľovaných kachlíc.
V múzeu sa zachovali pôvodné meštianske kroje, vzhľadom na to, že Nitrianske Pravno bolo pôvodne mestečkom. Zaujímavé sú najmä zlatom či striebrom bohato vyšívané čepce, ktoré spolu s kovovými gombíkmi na kabátikoch boli znakmi, z akých vrstiev žena pochádza. Takéto ozdoby však nosili iba bohatšie Pravňanky. Návštevníci ich môžu porovnať s oveľa jednoduchším oblečením chudobných žien.
V Dome stretávania pred niekoľkými rokmi opätovne zriadili výšivkársku dielňu. Schádzajú sa v nej staršie, ale už aj mladšie ženy z obce, aby zachovali a rozvíjali tradičnú pravniansku výšivku. Zaujímavé je, že výšivkársky krúžok vedie Rastislav Haronik, keramikár, zberateľ a znalec pôvodných umeleckých predmetov. Úspešne vyšívajú nielen časti krojov, ale aj zložitejšie čepce pre členky miestnej folklórnej skupiny. Počas tejto zimy sa pustili aj do spracovania gobelínov.
V múzeu zachovávajú aj pamiatky na významných rodákov. Medzi nich patrí napríklad akademický sochár Jozef Damko (1872 - 1955), ktorý odišiel ako 13-ročný do Budapešti, aby sa vyučil za murára. Tam ale v ňom objavili veľký talent a odporučili ho do pozornosti vtedy známemu a slávnemu sochárovi Alojzovi Stróblovi. Damko potom študoval aj v Paríži a Ríme. Tam dokonca vyhral súťaž na náhrobník pre pápeža Silvestra II. Damkovými mramorovými sochami sú vyzdobené viaceré chrámy, ale aj verejné budovy v Maďarsku. V Nitrianskom Pravne po ňom zostal mramorový pomník s reliéfmi jeho rodičov na tamojšom cintoríne.
