PRIEVIDZA. Susan Van Hengstum, ktorá momentálne žije v Tel Avive, postavila svoj projekt na inšpirácii fotospravodajstvom regionálnych novín. Na zaujímavé momenty z prípravy a realizácie projektu sme sa opýtali samotnej autorky.
V čom bola pre vás ponuka uchádzať sa s konkrétnym projektom o dvojmesačný rezidenčný pobyt na Slovensku zaujímavá?
- Výzva bola zameraná na súčasnú fotografiu, takže ako profesionálnu fotografku ma ihneď oslovila. Na Slovensku a vlastne ani v strednej Európe som nikdy nebola, takže ma presvedčila aj vlastná zvedavosť spoznať tento región. Stráviť v ňom celé dva mesiace a venovať sa voľnej tvorbe bez limitov mi od začiatku pripadalo ako výnimočne príťažlivé.
Predstavu o krajine ste tvorili zaujímavou výtvarnou paralelou medzi vlastnými fotografiami s titulkami regionálnych novín. Aký postup ste zvolili?
- Regionálne spravodajstvo má svoje špecifiká. Nehodnotila som jeho úroveň. Zamerala som sa na vizuálny imidž fotografie použitej na titulke, nie na jej spravodajský obsah. Nehovorím po slovensky, takže mi nehrozilo ani čítanie či pracné prekladanie tituliek, aby som porozumela o čom fotografia „hovorí", na akú tému sa viaže. Obsah novín mal pre mňa nulovú hodnotu, na prvom mieste bola výlučne vizuálna informácia. Moje dvojmesačné cestovanie po slovenských regiónoch sa riadilo rovnakým rytmom. Vždy som si pri príchode do nového mesta či regiónu kúpila čerstvý výtlačok novín a bez toho, aby som ich otvorila, zamerala som sa na anylýzu fotografie na titulke. Potom už stačilo hľadať ten správny nový fotografický snímok, ktorý tvoril k pôvodnej fotke z novín paralelu. Podstatnú úlohu v tom hralo prepojenie mojich fotografií s pôvodnou spravodajskou či publicistickou fotografiou. Výsledkom je séria diptychov publikovaných v autorskom katalógu. Majú podobu novín, zostavených z titulných pôvodných strán denníkov a týždenníkov a mojich nových fotografií. Úvodný text k projektu do nich napísala kurátorka Zuzana Lapitková.
Racionálne prepojenie fotografií v diptychu ustupuje vo vašom projekte do úzadia a podstatná je práve umelecká stránka a výtvarná nadsádzka.
- Obe fotografie často spája formálny detail, kompozícia alebo farebná škála. Ľudia, ktorým sa projekt dostane do rúk, budú mať možnosť vžiť sa do mojej situácie a čítať projekt mojimi očami. Ináč to bude v prípade ľudí zo Slovenska, ktorí pravdepodobne spoznajú fotené lokácie či súvislosti a ináč v zahraničí, kde do popredia vystúpi výlučne vizuálne prepojenie. V oboch prípadoch očakávam od divákov otvorenú predstavivosť, vnímavosť a zvedavosť po hľadaní spomenutých spoločných menovateľoch.
Na základe čoho ste si vyberali titulné fotografie z regionálnych novín?
- Vlaste nešlo o výber. V tomto projekte nebolo možné selektívne hľadať najinšpirujúcejšiu snímku v novinách. Šlo o aktuálnosť, ktorou som sa riadila. Istým spôsobom to bolo determinujúce. Mala som jeden deň na to „uloviť" ten správny snímok. Či som prišla do Michaloviec alebo Skalice, Žiliny alebo Košíc, všade tam som prešla desiatky kilometrov za tým správnym snímkom. Fyzické presúvanie z miesta na miesto v konkrétnom čase, či už vlakom alebo peši, zohrávalo v projekte zásadnú úlohu. Aj preto som si hneď prvý týždeň na Slovensku kúpila v Lučenci pohodlné tenisky. V rezidenčnom centre Banská Stanica Contemporary, ktoré sídli v stále funkčnej železničnej budove v Banskej Štiavnici, som bola prvou rezidentkou, ktorá získala takzvanú cestovnú rezidenciu.
Postupne ste takto obehli 25 regiónov a konfrontovali ste 25 titulných fotografií z regionálnych novín s vlastnou predstavou. Nebolo príliš náročné neustále sa presúvať po celom Slovensku?
- Bolo to veľmi podnetné, lebo cez projekt som postupne spoznávala krajinu a ľudí v nej. Stále som sa snažila o to, aby som dokázala originál fotografie a vlastnú predstavu vnímať na jednej úrovni. Tak, aby jedna bez druhej nemohli existovať.
Vernisáž výstavy nebola klasickou vernisážou. Fotografie neviseli na stene, ale tvorili súčasť špeciálneho vydania novín. Návštevník vernisáže si ich mohol jednoducho zbaliť do tašky. Bude mať neobvyklá výstava aj derniéru?
- Tá bude rovnako netradičná ako vernisáž. Výstava sa skončí v momente, keď sa rozoberú všetky noviny. Distribuovať sa budú cez nezávislé kultúrne centrá, galérie, niekoľko desiatok výtlačkov má k dispozícii aj holandská ambasáda. Ak ste v Bratislave, stačí zájsť do SPACE gallery, ak ste v Žiline tak do Stanice Záriečie, ak v Košiciach tak do Kulturparku.
Ako chcete s výsledkami projektu pracovať ďalej?
Minulý týždeň som bola v Holandsku a keď som tam výsledky projektu ukazovala, vyšlo na povrch, ako málo Holanďania o Slovensku vedia. Stále uvažujem, ako projekt ďalej prezentovať ako interpretovať jeho zdanlivo jednoduchý koncept. Uvažujem o výbere 10 až 15 dvojíc a o oslovení teoretika zo zahraničia, ktorý regionalitu vnímať nebude a sústredí sa na fenomén vizuálnej príbuznosti v konkrétnom čase a priestore. Je to celé dlhodobý proces a nie je vylúčené, že projekt nakoniec dostane aj podobu klasickej výstavy, inštalovanej na stenách. Samotný projekt vo mne odštartoval aj záujem o okolité krajiny v strednej Európe. Viem viac, ale som o to viac zvedavá. A to ma môže posúvať stále ďalej.
Ako by ste teda v skratke charakterizovali Slovensko?
- Krajina, v ktorej sa po zotmení málo svieti, kde vám v dedinách ako úplnej cudzinke ponúknu domácu slepačiu polievku a porozprávajú sa aj napriek jazykovej bariére. Spoznala som Slovensko a verím, že sa sem ešte vrátim.
