BOJNICE. Začneme štatisticky. Samotný zámok stojí na ploche 4000 metrov štvorcových, po dokončení prestavby mal 182 miestností, z toho asi 50 tvorili obytné izby.
Návštevníkom je počas prehliadok sprístupnených asi 40 percent všetkých priestorov. Ostatnú časť tvoria depozitáre, reštaurátorské ateliéry, knižnica, archív, kancelárske priestory, dielne, sklady výstavných prvkov, povaly a rôzne technické priestory.
Návštevníci počas prehliadky zámku absolvujú 602 schodov. Výška najvyššej veže zámku je 82 metrov, koruna, ktorou je ukončená, nie je zlatá celá, no kov, z ktorého je vyrobená, je pozlátený.
Bola aj mučiareň
Čierne vtáky, ktoré od skorej jari do neskorej jesene tvoria kolorit zámku sú kavky. Žijú tu už dlhé storočia.
Návštevníkov často zaujíma, či a kde v zámku bola mučiareň. Pravdou je, že v zámku určite bola, pretože stredoveká pevnosť, ktorou aj Bojnice boli, sa bez nej nezaobišla. Posledný záznam o nej pochádza z roku 1848, no navždy zanikla s prestavbou hradu na romantický zámok, do ktorého sa určite nehodila.
Návštevníci tiež majú veľký záujem o informácie o tajnej chodbe. Áno, tajná alebo úniková chodba v zámku bola a určite aj je, no ukryla ju prestavba. Existuje predpoklad, že viedla zámockou studňou. S ňou súvisí aj legenda o prepojení studne bojnického zámku s kláštorom piaristov v Prievidzi. Táto chodba údajne viedla až na hrad Sivý Kameň, na Temešskú skalu či na Vyšehrad na rozhraní hornej Nitry a Turca.
Chodba je legendou
Áno, je to pekná legenda, no naozaj iba legenda. Takáto chodba v skutočnosti nikdy neexistovala, pretože je faktom, že ani dnes, s dnešnými technológiami by sme nedokázali podkopať koryto rieky Nitry, ktoré tvoria nestabilné naplaveniny a piesky. Nieto ešte v 17. storočí a už vôbec nie chodba, ktorou mohol prejsť kočiar s konským záprahom.
Známy hokejista Žigmund Pálffy nie je príbuzný s bojnickými Pálfiovcami. Rod Pálfiovcov tvorilo a tvorí viacero vetiev, z nich pezinská však vymrela jej posledným mužským potomkom, grófom Jánom XIV. Františkom Pálfim.
A boli to práve zmineralizované ostatky tela tohto grófa, ktoré ako záhadná tekutina vytekali z najväčšieho sarkofágu. Pravdou tiež je, že v zámockej krypte sú naozaj pochovaní štyria príslušníci pálfiovského rodu a medzi nimi aj nitriansky biskup Tomáš Pálfi.
Straší či nestraší?
A napokon niečo, čo zaujíma azda všetkých: Naozaj v zámku straší? No, ako sa to vezme. Zvukov, ktoré za prvý pohľad pôsobia strašidelne, poznáme z celého objektu nespočetne.
Väčšinu z nich si však vieme racionálne vysvetliť, vznikajú „pracovaním" dreva v interiéroch, prievanom, či prichádzajú zvonku. A to, čo si vysvetliť nedokážeme, to sa potom dostáva do legiend.
Skutočnosťou tiež je, že nadpozemské bytosti, ktorými duchovia sú, nemôžeme vidieť všetci. No každoročne sa od návštevníkov zámku či samotných zamestnancov dozvedáme niekoľko nevysvetliteľných príhod a zážitkov. Keďže tí, ktorí ich zažili sú reálnymi ľuďmi v reálnom čase, nemáme dôvod im neveriť.
A my im veríme, pretože práve tajomstvá a záhady sú tým korením života, ktoré nás, pracovníkov SNM - Múzea Bojnice, každodenne sprevádza pri napĺňaní vôle posledného šľachtického majiteľa zámku, grófa Jána Františka Pálfiho. Želal si, aby priestory zámku navštevovali všetci milovníci umenia a histórie.
Autor: Erik Kližan
