Daubnerová: Na moje predstavenia už nechodí len päť ľudí

Horná Nitra má ďalšieho úspešného reprezentanta. O svojej práci rozpráva divadelná herečka a režisérka Slávka Daubnerová.

PRIEVIDZA. Prievidzská rodáčka sa k divadlu dostala počas strednej školy. Začínala v Dielni mladého divadla v miestnom regionálnom kultúrnom centre. Jej začiatky sa spájajú predovšetkým s amatérskym divadlom, ktoré jej poskytlo slobodný rozjazd. Prvým autorským predstavením bol Requiem pre pána B z prostredia cely smrti noc pred popravou sovietskeho šéfa tajnej polície Lavrentija Beriju. Je autorkou Projektu Ofélia špecificky ušitého na priestor nedokončeného kultúrneho domu v Kanianke v roku 2001.

V roku 2006 založila nezávislé sivadlo P.A.T. K jej projektom patria Cely podľa denníkov Louise Borgouise, Hamletmachine podľa textu Heinera Müllera a Polylogue podľa románu Jona Fosseho Melanchólia. Za rok 2010 získala s predstavením M.H.L. divadelné ocenenie Dosky v kategórii objav sezóny. SLÁVKA DAUBNEROVÁ

Čo pre vás znamenalo získanie divadelných dosiek?

- Veľmi ma to povzbudilo a ocenenie si vážim.

Boli ste nominovaná aj v kategórii inscenácia roka. Sklamalo vás, že ste ju napokon nezískali?

- Nie, skôr n ás prekvapila nominácia a fakt, že sme sa ako nezávislé divadlo ocitli v jednej kategórií s dvojicou - Slovenské národné divadlo a Slovenské komorné divadlo Martin a zároveň medzi režisérskymi hviezdami ako Polák a Ballek.

Vaše divadlo je iné ako klasické kamenné. Čo všetko to znamená?

- Nemám vlastný priestor, kde by som mohla pravidelne uvádzať svoje predstavenia, fungujem kočovníckym spôsobom. Každé predstavenie je jedinečné vzniká v inom priestore a väčšinou je s ním úzko spojené a tým aj ťažko prenosné. Ďalšou fázou je hranie, a to na festivaloch - slovenských a zahraničných. Peniaze na fungovanie získavam sama, čiže náročné je to v zladení umeleckej a produkčnej funkcii. Peniaze sú žiaľ prideľované iba na konkrétny umelecký projekt, to znamená, že tu neexistuje celoročná podpora nezávislých divadiel ako je to v prípade kamenných divadiel, ktoré majú prísun peňazí bez ohľadu na to, čo vytvoria. Napriek tomu sa nám podarilo dokázať, že sme schopní im konkurovať a za podstatne nižšie náklady.

Ako zháňate peniaze?

- Samozrejme každý nový projekt je bod nula, nikdy nevieme, či a aký príspevok sa nám podarí získať. Často je predstavenie financované z vlastných zdrojov, kým neprídu peniaze z grantov a ak aj prídu, väčšinou sa stane, že čiastka je výrazne poddimenzovaná a tak či onak to človek financuje z vlastných zdrojov. Preto sa snažím predstavenia projektovať tak, aby sa s nimi dalo cestovať. Za tých päť rokov máme za sebou slušný počet repríz, vzhľadom na to, že nemáme vlastný priestor. Teším sa najmä z možnosti cestovania. Hrali sme na množstve festivalov napríklad v Rakúsku, Taliansku, Francúzsku, Slovinsku, Arménsku, Čechách, Poľsku či Maďarsku. To je to, čo na hraní zbožňujem.

Slávka Daubnerová pri preberaní ocenenia Dosky. Foto: CTIBOR BACHRATÝ

V minulosti ste hrávali aj pred takmer prázdnym hľadiskom. Ako je to teraz?

- Produkcie, ktoré robím, nikdy nebudú masovou záležitosťou, ale majú svojich divákov. V Bratislave je situácia omnoho lepšia a už sa nestáva, že na predstavenie príde päť ľudí. Práve naopak, pri poslednom predstavení bol skôr problém, či bude dosť stoličiek.

Vraciate sa pracovne aj do Prievidze?

- Momentálne žijem a pôsobím v Bratislave. Som internou doktorandkou Katedry divadelných štúdií na VŠMU v Bratislave, venujem sa teda škole a združeniu P.A.T. Do Prievidze sa vraciam iba súkromne za mojimi rodičmi.

Na čom momentálne pracujete?

- S priateľom a zároveň divadelným partnerom Pavlom Grausom, s ktorým som robila na M.H.L., pripravujeme nový projekt. Začal vznikať na umeleckej rezidencií vo Francúzsku. Veľmi sa na to teším.