NITRIANSKE PRAVNO. Na sviatky sa pripravujú modlitbami, pomáhajú tým, ktorí to potrebujú. Väčšina z 27 sestier sú v dôchodkovom veku, pracovať už nevládzu. Ľuďom v núdzi sa však chrbtom neobracajú, ponúknu jedlo, pohladenie či radu.
Napriek tomu, že Vianoce majú pre ne hlavne duchovný rozmer, veľmi sa tešiili na štedrú večeru, skromný kultúrny program a dokonca sa obdarovali malými darčekmi.
Spomínajú na vývozy
Nie vždy však mohli verejne prezentovať svoju vieru ani obracať ľudí k Bohu. Mnohé zo sestier si živo pamätajú na 29. august 1955. Vtedy pre ne začalo viac ako 45-ročné obdobie plné skrývania, obáv a zastrašovania zo strany komunistov. Zažili vyvážanie rehoľných sestier a likvidáciu kláštorov.
Sestra Edmunda si spomína, že pred tým, čo sa chystá, ich dopredu varovali. Sestričky však vedeli, čo ich čaká. V noci ich zhromaždili v jednej miestnosti a začali ich presviedčať, aby z rehole vystúpili a pracovali v civile.
„Vyčítali nám tri hriechy. Že nechceme brať plat, že sme chorým pripomínali smrť a že sme odmietli prijať vojenské registračné knižky," spomína Edmunda.
Genézia pracovala v Levoči na psychiatrii. Nezabudne na to, ako ich natlačili do autobusov a odvážali, nikto nevedel, kam. Osobné veci za nimi poslali po troch mesiacoch, dovtedy museli sestry nosiť to, v čom prišli.
Sestra Pelágia mala vtedy 25 rokov. Práve nízky vek a viera v Boha jej podľa vlastných slov pomohli prekonať krivdy a utrpenie. „Mysleli sme si, že to skoro skončí. Trvalo to však štyridsať rokov. Za ten čas sme veľmi tvrdo pracovali. Robili sme všetko, rúbali drevo, pracovali na stavbe, starali sa o siroty," spomína.
K viere sa sestričky verejne priznať nesmeli. „Odpočúvali nás aj v spálniach. Kto sa prehrešil, išiel na koberec. Neznášali, keď sme hovorili o Bohu," povedala. Problém bol aj vtedy, ak vyzývali ľudí k viere.
Inak prežívala hektické obdobie sestra Valéria. Do rehole vstúpila v roku 1955, hábit si však obliekla až o 45 rokov neskôr. „Rozhodla som sa tak, lebo som vedela, aké ťažké to majú sestričky, ktoré sa k viere priznali. Navonok som preto ostala v civile," vysvetlila a doplnila, že aj tak sa so sestrami stretávala. Napriek tomu mala obavy, niekoľkokrát bola dokonca vypočúvaná.
„Obliekla sa" až po páde bývalého režimu. „Mnohí sa ma pýtajú, ako som si na život v kláštore zvykla. Ale nebolo si na čo. Žila, pracovala a modlila som sa rovnako ako v civile," vysvetlila.
Zlé časy vystriedali horšie
Po roku 1989 prišlo uvoľnenie, úľava. „Potešili sme sa, že sme slobodné, no prišlo ďalšie sklamanie. Dnes ľudia stratili všetky hodnoty, dôležité sú len peniaze a zhon," myslí si sestra Genézia.
