BOJNICE. Do siedmich rokov vyrastala v Prievidzi a dodnes má toto mesto rada. V tínedžerskom veku si zahrala v úspešnom filme Kosenie jastrabej lúky, zviditeľnila sa aj ako moderátorka mládežníckych programov, neskôr aj relácie o varení. Najväčšiu popularitu je však priniesla až postava Alice v televíznom seriáli Panelák. V predvianočnom čase prišla do Bojníc, kde sa spolu s ďalšími hereckými kolegami predstavila v divadelnej hre Rozmarný duch. ZUZANA VAČKOVÁ.
Napriek tomu, že ste sa na hornej Nitre nenarodili, predsa ste časť detstva prežili v Prievidzi. Spomínate si na toto obdobie?
- Prievidza mi je veľmi blízka. Bývala som pri „Čínskom múre", navštevovala som tu škôlku a aj prvý polrok v základnej škole. Spomínam si na hotel Magura, pred ktorým bola bronzová socha chlapca, ležiaceho na bruchu. Volali sme ho Milan. Chodila som si v nedeľu na neho posedieť, keď rodičia poobede popíjali kávičku. Prievidza je mojou srdcovou záležitosťou a veľmi som sa hnevala na rodičov, keď sme sa sťahovali do Bratislavy. Odchádzala som od kamarátov, z malého a útulného mesta a nasťahovala sa na jedno z bratislavských sídlisk, po ktorom ešte jazdili stavebné stroje a budovali tie veľké škaredé paneláky. Prievidza mi chýbala. Našťastie po rokoch som na dovolenke spoznala Prievidžanov, s ktorými som sa spriatelila a párkrát do roka ich navštívim. Vtedy si pozriem Prievidzu, čo sa v nej zas zmenilo. Navyše, mám tu aj časť rodiny.
Ste divadelná, televízna a dabingová herečka, ale aj moderátorka. Ktorá z týchto polôh vám je najbližšia?
- Každá je zaujímavá niečím iným. Dabing je príjemná práca, aj keď je anonymná a trochu v úzadí. Ale ja ju mám veľmi rada. Moderovanie je adrenalín, zvlášť ak sa vysiela naživo. To mi chutí. Divadlo mi poskytuje jedinečnú atmosféru, pri ktorej mám okamžitú spätnú väzbu od divákov. A seriál? Ten mi robí momentálne najväčšiu radosť, pretože mám na moju postavu veľa pozitívnych ohlasov.
Predpokladám, že Alicu hráte rada.
- Zbožňujem túto postavu, je plná veselosti, optimizmu a dobrej nálady. A to mi sedí. Mám radosť, že sa z nej ľudia tešia, že im dokáže vyčariť úsmev na tvári. Ak ma niekto napríklad v obchode zastaví a poďakuje za Alicu, mám skvelý pocit.
Beriete si z Alice niečo aj do svojho života?
- Mám rada, ak sú ľudia optimisti, ak sa netrápia problémami a nezdarmi. V tomto mi je Alica sympatická. Neobzerá sa dozadu, ale kráča dopredu. To sa od nej učím.
Niektorým hercom sa stáva, že ich ľudia spájajú s jednou postavou. Nebojíte sa nálepky Alice z Paneláku?
- Nebojím sa toho a ani by som to nebrala ako negatívum. Zažila som si nálepku princeznej, keď som hrala v jednej rozprávke za druhou. Vždy som bola milá, dobrá, tá, ktorej sa ubližuje. Som rada, že som sa toho zbavila. Teraz môžem byť konečne potvora a rozdávať smiech. A keby mi nálepka Alice z Paneláku prischla, bude to príjemné.
Istý časť ste boli moderátorkou relácie Pečení, varení. Bola táto relácia o varení pre vás inšpirujúca pre vaše kuchárske umenie?
- Bola som v relácii učenlivý žiak. Posunula som sa vďaka tomu v tejto oblasti do vyššieho levelu. Od mojich hostí, či už známych osobností alebo šéfkuchárov, som pochytila rôzne finty a získala množstvo skvelých receptov. Dodnes mám všetky, ktoré sme pripravovali, odložené. Často sa k nim vraciam a inšpirujem sa pri varení.
Usmievate sa, ste veselá, s nadšením rozprávate o svojej práci. V minulosti ste však v súkromí zažili aj turbulentné chvíle. Prežívate teraz šťastné obdobie?
- Človek je raz hore, raz dole. Ak by bol stále len hore, nevedel by si to vychutnať. Facky patria k životu. Teraz mám pekné a šťastné obdobie, jedno z najkrajších v pracovnom aj osobnom živote. Klopem na všetko, na čo sa len dá, aby som to nezariekla.
Blížia sa vianočné sviatky. Čo pre vás znamenajú?
- Sú pre mňa koncoročným zastavením po niekoľkomesačnom zhone. Aj keď práve december, obdobie pred Vianocami, je vždy hektický. Hrám divadlo, točím Panelák a viac sa venujem aj charite, ktorú sme v lete založili s herečkou Bibianou Ondrejkovou a akademickou maliarkou Veronikou Gabčovou-Lučeničovou. Robili sme už výstavu a dražbu jej obrazov, pričom zisk putoval do krízového centra pre týrané mamičky a ich deti. Vydali sme aj kalendár s fotografiami novorodencov. Výťažok z jeho predaja zas pôjde do detského domova Studienka v Bratislave. V predvianočnom čase ma tieto charitatívne akcie veľmi napĺňajú. Samozrejme, nájdem si čas aj na kúpu darčekov a prípravu Vianoc, aj keď v tomto smere mi hodne pomáhajú rodičia, ktorí v zime bývajú so mnou.
Venujete sa však aj pečeniu vianočných dobrôt a nie ste pri tom sama.
- Áno, asi okolo 20. decembra sa u nás stretne desať až dvanásť mojich priateliek. Prinesieme orechy, múku, recepty a pečieme. Večer si všetko podelíme a naše štedrovečerné stoly sú potom bohaté a pestré. Popri pečení však aj popíjame vínko, zabávame sa a klebetíme. Tieto chvíle sú pre mňa čarovné. Samotný Štedrý deň je už len vyvrcholením celej atmosféry. Ráno ideme do kostola pre Betlehemské svetlo, zastavíme sa aj u susedov, odovzdáme im ho a zaspievame koledu. A potom príde večer a my sa tešíme z darčekov, ktoré nám priniesol Ježiško, lebo sme poslúchali.
Čo by ste zažali Hornonitranom k Vianociam a do roku 2011?
Predovšetkým, aby mali pokojné Vianoce, aby si nedali vziať blízkosť svojich drahých doma. Aby sa vykašľali na hodnotu darčekov, na smažených kaprov, šaláty a polievky. To nie je podstatné. Samotná vianočná atmosféra je dôležitejšia ako umyté okná alebo štyridsať druhov pečiva. Želám všetkým, aby si vychutnali lásku a pokoj, ktoré by každý mal nájsť pod vianočným stromčekom.
