PRIEVIDZA. Málokto spomedzi starších Prievidžanov ho nepoznal. Chlapík v teplákoch či trenírkach a saku bez košele, alebo vo svetri v teniskách, s klobúkom, či šiltovkou na hlave.
Zdravil každého, koho aspoň z videnia poznal a večne sa vypytoval, čo je nové - v meste, na úradoch, ale hlavne v športe. Jedného dňa sa však z prievidzského námestia vytratil.
Reč je o Ferim Bánym - postavičke dokresľujúcej kolorit mesta v posledných desaťročiach. Žiaľ, tak ako sa nenápadne vytratil z námestia, nenápadne sa vytratil aj z pozemského života. Jeho púť na tomto svete sa skončila prednedávnom vo veku nedožitých 75 rokov.
Počas života vystriedal viacero zamestnaní, absolvoval deväť mesiacov vojenskej služby, ale keďže sa už začalo javiť, že bude ďalším Švejkom - tak ho radšej poslali domov. Aj sám povedal v nejakej debate na námestí o slávnych ľuďoch: „No, slávny, ... šak aj ja som slávny človek. Ja som druhý človek na svete, čo ho arbitrovali z vojny. Švejka a mňa!"
Od roku 1963 pracoval ako pomocný robotník v Reštauráciách Prievidza - prevádzka Zobor až do doby, kedy odišiel do predčasného dôchodku. K tomuto obdobiu jeho života sa viaže množstvo príhod, ktoré vyšli knižne v roku 2002 v edícii Filigrán pod názvom Feri Bany - postavička nášho mesta.
Pred siedmimi rokmi prišiel Feri bývať do súkromného penziónu - domova dôchodcov Vilma v Handlovej. Napriek tomu, že bolo o neho dobre postarané, rodná Prievidza, s ktorou bol spojený pupočnou šnúrou, mu veľmi chýbala.
Kontakt mu pomáhali udržiavať kamaráti z mladosti, ktorí ho pravidelne navštevovali. Chceli ho zobrať aj do Prievidze na niektorý športový duel, ale v posledných mesiacoch to už jeho zdravotný stav nedovoľoval.
Spomínajme na Feriho Banyho tak, ako sme ho poznali. So šibalským úsmevom na tvári ako komentuje dianie v meste na tržnici, úradoch či na futbalovom štadióne.
