Deväťdesiatročná Júlia Jakobová je najstaršou obyvateľkou hornonitrianskej obce Kľačno, v ktorej sa aj narodila. Napriek veku jej pamäť ešte veľmi dobre slúži.
KĽAČNO. Starosta obce Jozef Vrábeľ ju považuje za živú kroniku. Veľmi dobre si pamätá aj na priebeh vojnových rokov aj Slovenského národného povstania (SNP). Boli to pre ňu aj jej rodinu veľmi ťažké časy. Najväčším nešťastím bolo, že jej manžela Ondreja Proča za pomoc a spoluprácu s partizánmi gestapo zatklo, eskortovalo do rôznych väzníc a napokon do koncentračného tábora Buchenwald, odkiaľ sa už nevrátil.
Po SNP obsadili Kľačno partizáni
Kľačno bolo jednou z nemeckých dedín na hornej Nitre, kde väčšinu obyvateľstva tvorili karpatskí Nemci. Tí tento región osídlili začiatkom 14. storočia na pozvanie kráľa Karola Róberta, aby pomohli pri ťažbe zlata. Aj Júlia mala nemeckých predkov. Po nástupe Hitlera k moci mnoho obyvateľov Kľačna vstúpilo do Henleinovej strany a podporovali fašistov. Bola tam však aj značná skupina antifašistov a komunistov. Tí sa pred prenasledovaním ukrývali v horách a napokon založili partizánsku skupinu Thällman.
Po vypuknutí SNP partizáni obsadili Kľačno i okolité nemecké dediny, odzbrojili tamojšiu domobranu a zatkli fašistických exponentov. Partizáni však v dedine boli iba niekoľko dní, spomína pani Júlia. Od Prievidze sa už blížili nemecké jednotky a partizáni začali kopať zákopy, aby urobili v doline obrannú líniu. Pomáhali im aj civilní obyvatelia Kľačna. Fašisti však zaútočili na nich lietadlami a potom ich napadli od chrbta. Štyria ľudia zahynuli a 18 partizánov zajali. Dvoch z nich ubodali domáci nemeckí fanatici, keď ich ešte len viedli na výsluch. Ďalších šiestich umučili a potom zahrabali na bývalom konskom cintoríne. Nemeckých vojakov vítali henleinovci a mladí členovia Hitlerjugend s kyticami.
Pamätník padlým. Foto: TASR
Potom nastal pohon na všetkých, ktorí pomáhali partizánom. Najkrutejší a neľútostný bol bývalý učiteľ Horst Cejda, presvedčený fašista. Desiatky obyvateľov, medzi nimi aj Júliinho manžela Ondreja, označil za nespoľahlivých, ktorí vraj musia z obce zmiznúť. V deň hodov ich zatkli a eskortovali do Prievidze a odovzdali gestapákom. Pani Júlia bola vtedy tehotná, od napätia potratila. Boli to zlé časy, zostala sama s dvojročnou dcérkou a šesťročným synom. Napriek tomu sa snažila muža zachrániť. Ale nepodarilo sa. Povolili jej iba dvojminútový rozhovor, posledný pred transportom.
Skončila v Rakúsku
Ondreja spolu s ostatnými previezli najskôr do Ilavy, potom do Brna a nakoniec do spomínaného koncentračného tábora. O jeho osude sa dozvedela až po skončení vojny, keď sa stretla s jedným jeho spoluväzňom. To už musela aj s deťmi nútene odísť, iba s 30-kilogramovým balíčkom, do ktorého prezieravo nabalila čučoriedkové zaváraniny a šťavy. Hovorí, že tie jej potom pomohli, aby deti zachránila od hladu. Nemecké orgány pred postupujúcim frontom totiž nariadili povinnú evakuáciu nemeckého obyvateľstva. Dostala sa do Rakúska, kde sa dozvedela, ako skončil manžel.
V Buchenwalde museli ťažko pracovať v kameňolome. Kto nezomrel od ťažkej práce a vyhladovania, tri dni pred oslobodením tábora, väčšine urobili lekársku prehliadku. Tam im dali niekoľko benzínových a sadrových injekcií. Ondrej ešte vraj žil, pýtal si vodu, keď v baráku zbierali mŕtvoly. Naložili ho napriek tomu na vozík a odviezli do krematória, kde ho prakticky upálili za živa.
Na základe Benešových dekrétov väčšina nemeckých obyvateľov Kľačna bolo odsunutých, alebo sa po vojne nemohlo vrátiť do rodnej dediny. Júlia, ako aj ďalší antifašisti, dostala výnimku. Po čase sa opäť vydala. Dlhé roky aktívne pracovala vo Zväze protifašistických bojovníkov. Teraz býva v pôvodnom rodičovskom dome. Napriek všetkému čo prežila, zostala optimistkou. Zdravie jej slúži a preto obrába záhradku, zvládne väčšinu prác okolo domu.
