Majú však viaceré charakteristické znaky, ktoré ich odlišujú.
PRIEVIDZA. Po výdatných dažďoch a niekoľkodňovom teplom počasí sa hubárska sezóna na hornej Nitre začala opäť sľubne rozbiehať. Avšak popri chutných dubákoch, suchohríboch, kozákoch začali pomerne hojne rásť aj smrteľne jedovaté muchotrávky zelené. Majú na svedomí už mnoho ľudských životov.
Neskúsení alebo nepozorní hubári si ich totiž môžu pomýliť s jedlými plávkami, najmä ak sa čiastočne podobajú farbou klobúka - trávovozelenou, zelenkastou či modrozelenou.
Prievidzský amatérsky mykológ Pavol Hložanský tvrdí, že kto bezpečne nepozná muchotrávku zelenú a jej farebné varianty, nemal by chodiť do lesa na huby alebo aspoň nezbierať lupeňovité druhy. V časoch, keď tieto nebezpečné huby začnú vo väčšom počte rásť, nosí z hubárskej vychádzky aj niekoľko plodníc muchotrávok zelených, aby iných hubárov vyskúšal či muchotrávku naozaj poznajú a prípadne ich poučil.
Aj dnes priniesol z hory niekoľko typických exemplárov a oslovil susedov i priateľov, či muchotrávku zelenú poznajú. Nebolo vedľa takých, ktorí túto najjedovatejšiu hubu na svete ihneď bezpečne spoznali.
Muchotrávky zelené majú tri charakteristické znaky, podľa ktorých sa dajú bezpečne spoznať. Vyrastajú z akejsi pošvy, v dospelosti pripomínajúcej kalich, ktorého sa hovorí aj kalich smrti.
Na hlúbiku majú takzvaný prsteň. Keď sú mladé, sú plachtičkou obalené celé a vtedy si ich môže niekto pomýliť aj s bielymi pečiarkami. Niekedy časť plachtičky zostáva aj na klobúku a spodok vlastne tvorí spomínaná pošva.
Tretím typickým znakom je, že lupene sú vždy biele, bez ružových či iných odtieňov. Farba klobúka však je veľmi variabilná, od tmavo olivovozelenej po takmer čisto bielu.
Chutné plávky nemajú na valcovitom hlúbiku prsteň, ani kalich a nikdy žiadnu plachtičku. V porovnaní s muchotrávkou je hlúbik plávok i klobúk krehký a drobivý.
Mladá muchotrávka zelená. Foto: TASR
