PRIEVIDZA. Manželia Cigléniovci ani netušia, ako im ubehlo posledných šesť rokov. Presne tak dlho sú rodičmi trojičiek. Od prvého dňa, ako prišli domov z pôrodnice, žijú v jednom kolotoči, v ktorom má prioritu starostlivosť o deti.
Snažia sa rovnakú pozornosť venovať Janke, Danke aj Jakubkovi, predsa však musia najviac myslieť na syna. Od narodenia mal viacero zdravotných problémov, dodnes dokáže chodiť iba keď sa niečoho drží. Rodičia veria, že jeho stav sa bude stále len zlepšovať.
Odmalička cvičili
„Správu, že budeme mať trojčatá, sme prijali s radosťou, ale aj obavami. Manželka je nižšej postavy, štíhla, obávali sme sa, ako deti donosí. Porodila ich už v 29. týždni tehotenstva," hovorí otec Zdeno Cigléni.
Hmotnosť Janky a Danky bola po narodení nad jeden kilogram, Jakubko mal len 910 gramov.
Cigléniovci boli nedávno na spoločnej dovolenke.
„Stav dievčatiek bol stabilizovaný, u Kubka sa objavovali komplikácie. Preto si v inkubátore poležal oveľa dlhšie. Navyše mu dvakrát museli operovať pruh," spomína mamička Jana.
Už na novorodeneckom oddelení začala so všetkými troma deťmi cvičiť Vojtovou metódou, čo je reflexné bodové cvičenie. Pokračovali aj doma.
Prvý rok bol podľa otca „mimoriadne náročný. Cvičenie, prebaľovanie, dojčenie, spánok a to stále dookola a trojmo. Vydýchli sme si, keď nám lekárka oznámila, že s dievčatami už cvičiť nemusíme. S Jakubkom sme museli pokračovať. Nezačal chodiť, dokonca ani štvornožky, nedokázal sám sedieť."
Vyskúšali už všeličo
Cigléniovci hľadali všetky možnosti, ako Kubkovi pomôcť. Niekoľkokrát boli v rehabilitačnom detskom centre v Dunajskej Lužnej, absolvoval podávanie Botox injekcií, na nožičkách mal dlahy, osemkrát sa podrobil nitkovej akupunktúre v Budapešti. Ako štvorročnému mu v Žiline pri operácii uvoľnili achilovky a triesla, mesiac pobudol v Kováčovej a k Vojtovej metóde cvičenia pribudla Bobatova na fit lopte.
„K tomu všetkému masáže, laserotarapie, logopedická starostlivosť a mnoho ďalších vyšetrení a liečebných metód," zhrnula matka Jana a dodala: „Prinieslo to svoje ovocie. Onedlho bude mať Jakubko šesť rokov a dokáže chodiť, aj keď sa stále musí niečo pridŕžať."
Spolu so sestrami navštevuje materskú školu, aj keď v nej trávi asi len dve hodiny denne. Rodičia si však pobyt v škôlke pochvaľujú, vidia, že Jakubko je vďaka kolektívu detí, ale aj prístupu učiteliek, smelší a sebavedomejší.
„Deti si ho tak obľúbili, že sa predbiehajú, aby mu pomohli," usmieva sa Zdeno a pokračuje: „Pomoci sme sa za tých šesť rokov dočkali od mnohých ľudí. Od blízkych, ale aj od cudzích. Som prekvapený, že sme sa skôr dočkali podpory od nich ako od veľkých firiem. Aj keď aj v tomto smere existujú svetlé výnimky."
Do školy zatiaľ nepôjdu
Jakubko nemal pri sestričkách v mamičkinom brušku veľa priestoru, aj preto sa u neho prejavili rôzne zdravotné komplikácie.
Dnes sú však práve Danka a Janka jeho veľké pomocníčky. Sú pre neho motiváciou.
„Chce robiť to, čo ony a tým sa neustále zlepšuje. Už si uvedomuje svoj hendikep. Pýta sa, prečo nemôže robiť všetko, čo ostatné deti. Otázok má neúrekom a my mu všetko pravdivo vysvetľujeme," hovorí Zdeno.
Rodičia veria, že Jakubkov stav sa bude stále len zlepšovať, tak ako to bolo doteraz. Aj preto hľadajú nové možnosti, aby sa mohol liečiť. Najbližšie ho čaká v auguste dvojtýždňový terapeutický pobyt v Piešťanoch.
„Požiadali sme o odklad školskej dochádzky pre všetky tri naše deti. Chceme, aby spoločne začali navštevovať prvú triedu. Veríme, že dovtedy bude na tom Kubko lepšie a v učení mu budú dievčatá nápomocné. Okrem chôdze sa zlepšil aj vo výslovnosti, starosti mu robí ešte jemná motorika. Písať sa bude určite učiť ťažšie," predpokladajú rodičia.
Sú však odhodlaní, tak ako doteraz, pomáhať mu, aby raz mohol byť samostatný a užívať si život rovnako ako jeho rovesníci.
