Vyrastal na laze neďaleko Radobice. Vyštudoval operný spev a pred rokmi zakotvil v Slovenskom rozhlase. Už desať rokov má v ňom úspešnú reláciu Túto hudbu mám rád. Prednedávnom získal prestížne ocenenie Krištáľové krídlo. Vlado Franc.
V rozhlase moderujete reláciu Túto hudbu mám rád, ktorá je aj po desiatich rokoch mimoriadne obľúbená a počúvaná. Ako vznikla?
- Keďže od začiatku môjho pôsobenia v rozhlase pracujem s hudbou, uvažoval som o takomto type relácie už skôr. Preto mi prišlo vhod, keď v roku 1999 vyhlásil vtedajší generálny riaditeľ rozhlasu prémiu za námet na nový rozhlasový typ. Dal som svoj nápad na papier a dostal som sa až do „finále". Avšak vôbec to tak nemuselo byť, keby som nebol premohol spánok. Námet som totiž písal, ako sa zvykne hovoriť, až o päť minút dvanásť. V mojom prípade to však bol celkom konkrétny čas - päť minút po šiestej. Bol totiž posledný termín na odovzdanie námetov a ja som v ten deň, lepšie povedané v noci, vysielal naživo Nočnú pyramídu, ktorá sa vtedy vysielala od polnoci do rána do šiestej. No a tak som pri rannom brieždení čosi „zosmolil" a nechal som to v obálke na stole produkčnej s prosbou, aby ju odniesla na sekretariát riaditeľa.
Mali ste už od detstva pozitívny vzťah k hudbe? Ako sa vyvíjala vaša cesta do rozhlasu?
- Pozitívny asi ako každé iné dieťa. Počúval som pesničky, ktoré hrávalo rádio alebo môj o deväť rokov starší brat na harmonike. Nebol som však nijako jednoznačne ani mimoriadne zameraný na to, že jediné, čo chcem v živote robiť, je hudba. Vystrihoval som si síce znotované pesničky, ktoré vychádzali vo vtedajšom týždenníku Beseda, ale bolo to viac-menej zberateľstvo. „Osudovým" sa mi stalo asi to, že ma rodičia v treťom alebo vo štvrtom ročníku základnej školy prihlásili do hudobnej školy v Partizánskom, na harmoniku. Odtiaľ viedla moja cesta na konzervatórium do Bratislavy. Ale nie s harmonikou na pleciach, ale s hudobným nástrojom v krku, lebo som išiel študovať operný spev.
Vyrastali ste na dedine. Ako si spomínate na obdobie detstva a mladosti v Radobici?
Na dedine som vlastne ani nevyrastal, som chlapec z lazov. Radobica je „vesnička má středisková". Môj rodný dom je na lazoch Štiefleje kde bývalo asi desať rodín a kde z pôvodných obyvateľov žije dnes už len moja, čoskoro deväťdesiatročná, mama. Do základnej školy som chodil na Cerovú, čo je osada na druhom kopci oproti Štieflovskému štálu. Dnes tam už škola nie je, ale aj vtedy to bola iba jednotriedka, to znamená, že mala len jednu miestnosť a vyučovanie sme mali dva alebo tri ročníky spolu. Chodili sme do školy preto striedavo, jeden týždeň doobeda, druhý popoludní.
S Beátou Dubasovou.
Nechodili ste však do základnej školy len v Cerovej, ale aj v Radobici.
- Áno, do dediny som chodil do školy od šiestej triedy. To som mal pešo asi tri kilometre chôdze. Potom sme však už cestovávali do Radobice autobusom. Ale nie priamo. V Hornej Vsi sme prestupovali na spoj, ktorý prichádzal z Novák a mal konečnú v Radobici. A naspäť zase tak isto alebo aj peši. To bolo radosti keď na Veľkom Poli boli v zime záveje a autobus smerom do Hornej Vsi meškal aj hodinu či dve. Dvakrát do týždňa som hneď po škole chodil do spomínanej hudobnej školy v Partizánskom. Takže priamo v Radobici som až tak veľa času netrávil. To skôr doma u spomínaných Štieflov alebo na Cerovej. A boli to, samozrejme, klasické detské hry spojené s behaním po lúkach, hrávaním sa na schovávačku, s loptou, púšťaním šarkanov, ale aj s pomáhaním rodičom pri sušení sena či pasení kráv.
V koľkých rokoch ste z obce odišli?
- Po prázdninách, po ukončení deviatej triedy. Mal som pätnásť rokov a prasknutú kosť na nohe, lebo týždeň predtým som spadol z jablone.
Vraciate sa ešte i dnes do Radobice? Čo vám najviac učarovalo v tejto malej, no krásnej dedinke?
- Ako som už spomenul, dnes chodím predovšetkým k svojej mame, čo nie je priamo v obci, ale minimálne aspoň raz v roku som aj v Radobici. Najmä v lete, keď u mamy trávim viac času nie iba víkend. Vtedy sa zastavím najmä v rodinách mojich milých sesterníc Ľudky Urbanovej a Terky Jančichovej, mám tam aj dvoch bratrancov Jána a Mariána a kopu známych a spolužiakov. Radobica je príjemná, pekná dedinka. Z časti Hôrka pochádza moja mama a tam sme často ako deti chodievali k starým rodičom. Žil tam tiež mamin brat s rodinou. Bolo mi u nich vždy veľmi dobre. Z Hôrky je krásny výhľad na dedinu i široké okolie. Napríklad aj na Hornú Ves, susednú obec, ktorú mám takisto rád, kde žijú rodiny mojej sestry a môjho brata. Tam sa zastavujem vždy, keď idem k svojej mame.
Pozývate si do svojej relácie mnohých zaujímavých hostí. Viete z nich vybrať niektorých, ktorí na vás urobili najväčší dojem?
- To je veľmi ťažké. Z tých vyše štyroch stoviek hostí, ktorí sa v nej doteraz vystriedali, bol svojím spôsobom zaujímavý každý. Všetkých ich vymenovať nemôžem. Spomeniem teda aspoň zopár ľudí, ktorí nie sú z hudobnej branže a s ktorými by som sa, nebyť tejto relácie, v živote sotva osobne zoznámil. Napríklad profesor Štefan Luby, donedávna predseda Slovenskej akadémie vied, náhoda mi prihrala aj profesora Viliamu Badu, prednostu III. internej kliniky na bratislavských Kramároch, Veľmi vzácna žena je aj Eva Siracká, prezidentka Ligy proti rakovine, herec Ladislav Chudík, režisér Juraj Jakubisko, scenárista, herec, režisér Zdeněk Svěrák. A mohol by som menovať stovky ďalších známych i menej známych mien z rôznych oblastí života.
Spomeniete si na hostí vo vašej relácii, ktorí rovnako ako vy, majú korene na hornej Nitre? Aké bolo stretnutie s nimi? Napríklad Peter Dvorský je váš "sused" z Hornej Vsi.
- Peter Dvorský bol mojím úplne prvým hosťom a neskôr boli u mňa aj ďalší jeho dvaja známi bratia, Miroslav a Jaroslav. Poznáme sa ešte z čias spred mojej i ich dospelosti. Peter je môj spolužiak z konzervatória. No a o osem rokov mladší Miro a Jaro boli vtedy ešte samá ruka samá noha a v lete behávali po dvore a po ich ulici v Hornej Vsi v červených trenírkach keď sme sa my s Petrom už domov vracali čoby skorodospelí Bratislavčania ostrieľaní mestom. No a z ďalších Hornonitranov boli hosťami v relácii napríklad speváčka Marcela Laiferová, herečka Mája Velšicová alebo spisovateľ, básnik, textár Dano Hevier. Všetko veľmi príjemní ľudia.
Vaši hostia si vyberajú hudbu, ktorú majú radi. Aká hudba je blízka vám, ktorú máte najradšej?
- Túto otázku z času na čas dostávam aj v listoch alebo telefonátoch od poslucháčov. Prípadne mi poslucháči navrhujú aby som bol hosťom relácie raz aj ja. Chcem teda aj čitateľom novín MY, ktorí by mi to prípadne chceli navrhnúť tiež, oznámiť, že raz som už „hosťom" tejto relácie bol. Bolo to však už pomerne dávno, pri jej 150. vydaní v roku 2003. Vtedy ju moderovala kolegyňa Vierka Horáková. Bola to jediná výnimka v doterajšej histórii relácie, že som za moderátorským mikrofónom nesedel ja. Inak mám rád každú dobrú hudbu. To je však samozrejme široký a nekonkrétny pojem, ale znamená asi toľko, že pre seba si nedelím hudbu na žánre. Vo všetkých sú totiž aj kvalitné aj menej kvalitné veci. Mám rád teda aj pop aj džez aj folklór aj klasiku vo všetkých ich formách. Ale samozrejme jednotlivé tituly alebo interpretov si vyberám. Každodenne prichádzam s hudbou do kontaktu predovšetkým pracovne, ale keď si chcem cielene vypočuť niekedy niečo len tak, tak v posledných rokoch najčastejšie siaham po baroku alebo romantikoch z klasicky, resp. po tenorových áriách talianskeho typu v podaní tých najlepších žijúcich i nežijúcich interpretov.
Čo pre vás znamená ocenenie Krištáľové krídlo? Je to pre vás aj záväzok do budúcnosti?
- Je to ocenenie, ktoré si naozaj mimoriadne vážim. I keď táto cena nie je výsledkom poslucháčskej ankety, rozhodla o nej porota, je to vlastne zároveň aj cena od poslucháčov. Lebo nebyť ich priazne, relácia by sa nebola dožila desiatych narodenín. Zároveň je to však aj cena pre všetkých mojich doterajších hostí. No a že je to pre mňa nielen veľmi vzácne, ale aj zaväzujúce ocenenie, o tom vari ani nemusím hovoriť.
