ungová.
PRIEVIDZA. Petra Fašungová vlani milo prekvapila svojimi výsledkami nejedného športového znalca. Z „neznámeho" mena sa za niekoľko týždňov vykryštalizovala športovkyňa, s ktorou museli súperky v boji o prvenstvo jednoznačne počítať. Vlani ako súťažný nováčik vyhrala slovenský pohár v behu do vrchu junioriek, stala sa majsterkou Slovenska v duatlone junioriek a vicemajsterkou Slovenska medzi ženami. V zime si zasa prievidzská bežkyňa vybojovala druhé miesto na republikovom šampionáte v behu na dráhe na tri kilometre a bronz získala na majstrovstvách Slovenska v krosovom behu. Devätnásťročnej úspešnej športovkyni sme položili niekoľko otázok.
Športová verejnosť vás výraznejšie začala vnímať vlani, kedy ste začali súťažne behávať do vrchu. Kto vás priviedol k tejto disciplíne. Dlho ste zvažovali, či ísť aj na preteky?
- Svoj vôbec prvý beh som absolvovala vlani. Bol to 13 km dlhý beh zo Žiliny do Rajeckých Teplíc. Dlho som zvažovala, či vôbec na neho ísť po mesiaci trénovania. Napokon som štartovala a skončila som štvrtá. Bola som s tým veľmi spokojná a určite ma to nakoplo, aby som skúsila aj ďalšie súťaže. O dva týždne neskôr som si už vyskúšala svoj prvý beh do vrchu, ktorým bol Beh na chatu pri Zelenom plese. Potom to už išlo akosi samé. Pravidelne behávať som začala od minuloročného mája. Pod vedením športového trénera som od začiatku júna. K behom ma priviedol môj otec, bývalý niekoľkonásobný majster Slovenska veteránov v maratónoch, ktorý sa vrátil po 20-tich rokoch k behaniu a niekedy chodí so mnou aj na preteky.
Hneď od úvodných pretekov ste končili na popredných miestach. Prekvapilo vás to? Čím si to vysvetľujete?
- Moje umiestnenia ma veľmi prekvapili, tešila som sa z toho. Lenže postupne som si začala uvedomovať, že nás junioriek je málo a nemám veľmi s kým súperiť. V juniorke som bola posledný rok a začala som sa porovnávať so ženami. Snažila som sa ich vždy čo najviac porážať. Čím si vysvetľujem, že sa mi hneď tak začalo dariť? Zrejme je to tým, že mávam veľmi ťažké tréningy, často ťažšie ako samotné preteky. Je to všetko aj o psychike. Keď chce byť športovec dobrý vo svojom odbore, musí tomu podriadiť všetko.
Raketovo rýchlo ste sa dostali do reprezentácie a štartovali ste aj na majstrovstvách sveta v behu do vrchu.
- Na majstrovstvá sveta som sa dostala presne po štyroch mesiacoch behávanie. Skončila som vtedy medzi juniorkami na 31. mieste. Nehodnotím tento výsledok veľmi pozitívne, pretože sa mi behalo hrozne. Od úvodu pretekov som mala problém s dychom, asi mi nestačila krátka aklimatizácia. Behali sme v dvojtisícovej nadmorskej výške, na také podmienky si musí telo zvyknúť. Viem, že som mala na to, aby som to zabehla omnoho lepšie. Ale každopádne to beriem ako výbornú skúsenosť.
Behanie nebolo prvým športom, ktorý ste vyskúšali. Čomu ste sa venovali v minulosti?
- Športujem prakticky odmalička. Mojím prvým športom, ktorému som sa pravidelne venovala, bol tenis. Hrávala som ho skoro 5 rokov do mojich trinástich rokov, no nemala som v ňom žiadne výrazné úspechy. Bol to veľmi drahý šport a keď som si trochu zhoršila prospech na osemročnom gymnáziu v Prievidzi, tak mi rodičia tenis zatrhli. Potom som prestúpila na športové gymnázium do Trenčína, kde som chodila asi iba 3 mesiace. Tam som sa začala venovať hodu oštepom, pretože na prijímacích skúškach som hodila dosť ďaleko kriketovú loptičku. No nebola to pre mňa správna voľba. Mala som v tom čase kamarátku, ktorá hrávala ženský futbal za Trenčianske Teplice. Zaujalo ma to, išla som tam na tréning, začala hrávať a prestúpila som do súkromného športového gymnázia v Trenčianskych Tepliciach.
Na akom poste ste hrávali futbal?
- Hrávala som najradšej na krídlach zálohy, ale keďže v tíme nás bolo veľa, tak ma dával tréner často do útoku, čo mi vôbec nesedelo.
Patrili ste už vtedy k najrýchlejším na ihrisku?
- Nie, ja som nebola až taká rýchla, skôr som mala dobrú výdrž a hlavne techniku. Kľučky, hlavičky, žonglovanie a srandičky s loptou, to bolo moje. Keby bolo na mne, tak snáď prekľučkujem cez celé ihrisko sama.
Vo futbale sa vám vraj darilo. Prečo ste skončili?
- Áno, darilo sami. Dostala som sa aj do reprezentačného výberu do 19 rokov, lenže potom prišlo zranenie a sen o mne ako futbalistke sa začal rozplývať. Mala som roztrhnutý predný krížny väz v kolene. Bez toho väzu som ešte rok hrávala, ale bolo to zle, lebo pravidelne mi v ňom ruplo a prišli veľké bolesti, voda a ďalšie komplikácie. Potom som bola vždy na dva týždne mimo, opäť som začala hrať a znovu prišli problémy. Takto sa to naťahovalo celý rok. Počas tohto obdobia mi robili artroskopiu kolena, kde mi vlastne zistili, čo mi presne je. Operovali ma v Ružomberku, keď som mala 17 rokov, spravili mi plastiku kolena. Potom som znovu začala hrávať futbal, lebo som ho milovala, ale už to nikdy nebolo ako predtým. Tak som to nakoniec po 18-tych narodeninách postupne zabalila.
P. Fašungová s jednou z bežeckých trofejí. FOTO: ARCHÍV PF
Momentálne študujete v Bratislave, trénera Urbanovského máte v Prievidzi. Ako funguje vaša spolupráca?
- Mám individuálny študijný plán, čo znamená, že môžem vymeškať 50 percent z výučby. A mám aj tak naskladaný rozvrh, že som do Bratislavy chodila v pondelok a v stredu som prišla domov. V hlavnom meste som tak mala dva tréningy sama, podľa toho, ako sme sa po telefóne s trénerom dohodli, alebo podľa momentálneho pocitu. Inak makám doma pod dohľadom svojho trénera.
Na jeseň ste si po prvýkrát vyskúšali aj duatlon? Čím vás zlákal tento šport?
- Duatlon je skutočne super šport. Je to pre mňa také spestrenie behu, aspoň to tak beriem. Cyklistika sa mi páči ako šport, začala ma baviť, hoci sa jej venujem menej ako behu. Duatlony sú ale omnoho náročnejšie ako samotné behy, možno aj to ma tak láka. Som človek, čo si rád dáva stále vyššie ciele a potom sa ich snaží plniť.
Prakticky po prvých pretekoch ste sa stali hneď majsterkou Slovenska medzi juniorkami a vicemajsterkou medzi ženami. Zrejme vás to utvrdilo v tom, že je tento šport „ušitý" rovno pre vás.
- Moje minuloročne víťazstvo na majstrovstvách Slovenska junioriek ma skutočne prekvapilo, nečakala som, že porazím niekoho, kto sa tomu venuje už viacero rokov. Hneď som dostala veľkú chuť do duatlonu, videla som v sebe aj určitý potenciál do budúcnosti. Uvedomujem si však, že ešte musím poriadne potrénovať na cyklistike, aby zo mňa bola výborná duatlonistka. Musím pridať, aby som mohla zvádzať boje o prvenstvo so slovenskou jednotkou v tomto športe - s Kristínou Lapinovou.
Vlani ste mali mimoriadne úspešný rok. Ktorý dosiahnutý výsledok považujete za naj?
- Určite to, že sa mi za krátku dobu podarilo kvalifikovať na majstrovstvá sveta v behu do vrchu. Veľmi si cením aj obe medailové umiestnenia z majstrovstiev Slovenska v duatlone.
Nedávno ste spomenuli, že by ste chceli vyskúšať aj triatlon. V akom je to štádiu? Trénujete plávanie?
- Áno, už to nabralo reálne kontúry, 26. júna chcem ísť vyskúšať do Dvorov nad Žitavou svoj prvý triatlon. Beriem to ako ďalšiu výzvu. Chcem si to však zatiaľ len vyskúšať, v žiadnom prípade nečakám nejaký výrazný výsledok, pretože plávanie hrá v tomto športe veľkú rolu. Ja trénujem plávanie asi rok, ale v podstate bez trénera. Istú dobu som v Bratislave chodila aj na plavecké tréningy, ale veľmi ma to ubíjalo a bolo to na úkor iných tréningov. Teraz sa snažím plávať v aspoň trikrát do týždňa, podľa tréningov môjho kamaráta triatlonistu.
Láka vás triatlon najmä pre to, že je na rozdiel od duatlonu a behu do vrchu olympijským športom?
- Táto skutočnosť je veľkým lákadlom, ale zase viem sa ohodnotiť a viem posúdiť aj fakt, ako plávam. Nemôžem sa porovnávať s plavcami, ktorí sa tomu venujú od mala. Olympiáda je však cieľom každého športovca, rovnako aj mňa, ale v triatlone nemám šancu. Možno sa mi skôr podarí v budúcnosti kvalifikovať sa na tento športový vrchol v niektorej z bežeckých disciplín.
