PRIEVIDZA. Medzi odchovancov prievidzského hokejového klubu, ktorí väčšinu svojej aktívnej kariéry odohrali vo svojom materskom klube, patrí aj Juraj Dušička. Tento skúsený ľavý krídelník ešte vlani strieľal góly v drese MŠHK, no po sezóne 2008/09 sa rozhodol ukončiť aktívnu kariéru. Zanedlho čaká Juraja Dušičku veľká oslava - 12. júla bude mať 30. narodeniny. No neoslávi ich v Prievidzi, keďže od konca minulého roka už nebýva na Slovensku. Bývalému prievidzskému útočníkovi sme položili niekoľko otázok o jeho odchode z krajiny, ale aj o hokejových témach.
Juraj, momentálne žijete v Bulharsku. Čo vás tam „odvialo"?
- Moja životná partnerka je zo Sofie. Do hlavného mesta Bulharska som sa presťahoval za ňou.
Kde ste sa s priateľkou spoznali?
- Zoznámili sme sa pre dvomi rokmi, keď som bol s kamarátmi na dovolenke v Bulharsku pri mori. Najskôr chodievala ona za mnou na Slovensko, keďže jej to charakter práce dovoľoval a mohla odísť aj na týždeň či dva. Ja som mal vtedy prácu na Slovensku, okrem toho som hrával aj hokej, takže som nemohol chodiť do Bulharska za ňou.
Napokon ste sa však rozhodli presťahovať do Bulharska. Čo vás k tomu primälo?
- Situácia sa začala meniť. Čo sa týka hokeja, vlani som sa rozhodol ukončiť aktívnu kariéru a navyše aj mojej práce sa dotkla ekonomická kríza. Vtedy som už uvažoval o odchode zo Slovenska. Pre Bulharsko napokon zavážilo hneď niekoľko faktov. V Sofii je určite viac možností pre mňa nájsť si prácu, ako pre moju priateľku v Prievidzi. Navyše v marci sme čakali bábätko a priateľka chcela mať radšej bulharských lekárov ako slovenských, keďže nevedela dobre po slovensky.
Dušička s priateľkou Dianou a dcérkou Vivien. FOTO: ARCHÍV J. DUŠIČKU
Na Slovensku ste mali rodinu, priateľov, prácu, zrejme nebolo pre vás ľahkým rozhodnutím odísť.
- To veru nebolo, ale ako som už povedal predtým, myslím, že z rôznych príčin to v tom momente bolo to najlepšie rozhodnutie.
Bolo pre vás problémom nájsť si v novej krajine prácu, keďže ste zrejme ešte bulharčinu veľmi neovládali?
- Prácu som si našiel asi po dvoch mesiacoch. Samozrejme, keďže som neovládal jazyk, nemohol som si hľadať takú robotu, akú som mal na Slovensku. Ale v Sofii sú aj firmy hľadajúce ľudí, ktorí ovládaju slovenský alebo český jazyk. Mal som vlastne len dva pohovory, oba boli úspešné, takže vo februári som začal pracovať v jednej americkej firme ako technická podpora. Dokonca tam mám aj jednu slovenskú kolegyňu.
Už ste v Sofii niekoľko mesiacov. Už sa dohovoríte plynule po bulharsky?
- Čo sa týka bulharčiny, je to u mňa biedne. Rozumiem už dosť, horšie je to však, keď mám niečo povedať. Na začiatku, kým som ešte nemal prácu, som sa bulharský jazyk učil, ale po tom, ako som sa zamestnal a narodilo sa nám bábätko, už na štúdium bulharčiny nemám toľko času. Ani v práci veľmi tento jazyk nevyužívam, komunikujem tam po anglicky, slovensky a česky. Verím však, že časom sa v bulharčine zdokonalím a nebude pre mňa problém ani povedať, čo chcem.
Na čo ste si najťažšie v novej krajine zvykali?
- Nie je tu nič také, čo by sa nejako výrazne líšilo od Slovenska, obe krajiny majú podobnú nedávnu históriu. Jednu vec by som však našiel. Stále si neviem celkom zvyknúť na bulharskú stravu, slovenská kuchyňa mi chutí určite oveľa viac.
Viete si predstaviť, že by ste v Bulharsku zostali na trvalo? Či rátate v budúcnosti s rodinkou s návratom na Slovensko?
- Ťažko povedať. Mne aj priateľke sa určite viac páči na Slovensku, no keďže v Prievidzi je situácia s voľnými pracovnými miestami taká, aká je, tak momentálne je pre nás lepšie byť v Sofii. Avšak v budúcnosti sa možno rozhodneme pre Slovensko. Uvidíme, ako sa situácia vyvinie.
Vaším koníčkom bol vždy hokej, dlhé roky ste ho hrávali. Zrejme ste sa aj v Sofii poobzerali po možnostiach zahrať si ho. Alebo sa mýlime?
- Nemýlite. Cez jedného Slováka som si našiel kontakt na bulharský klub Slavia Sofia ešte predtým, ako som v novembri odišiel do Bulharska. Nechcel som stratiť kontakt so športom, ktorý som hrával celý život a na druhej strane cez spomínaný klub som si našiel v Bulharsku nových priateľov.
J. Dušička v prievidzskom drese. FOTO: BRANISLAV BUCÁK
Hokej v Bulharsku nepatrí k top športom, vraj sa celá liga hrá len v jednom meste.
- Áno, je to tak. Hokej sa súťažne hráva len v Sofii, v ktorej sú dva zimné štadióny. Tento šport je v Bulharsku na pokraji záujmu, vlastne hrá sa len amatérska súťaž, v ktorej v poslednej sezóne pôsobili iba štyri mužstvá zo Sofie. A keďže v Slavii Sofia je prakticky celý reprezentačný tím Bulharska, tak už bolo dopredu jasné, kto bude majstrom. Na zahraničných hráčov tu kluby momentálne nemajú peniaze. V Slavii síce majú dvoch Rusov, Čecha a Američana, ale to sú všetko ľudia, ktorí v Sofii žijú už niekoľko rokov a majú tu svoju prácu a až na spomínaného Američana, aj bulharské pasy.
Plánujete od novej sezóny v niektorom z tamojších tímov aj súťažne hrávať?
- Uvidíme, ako mi to práca dovolí. Ťažko je niečo dopredu povedať, pretože podobne ako viaceré menšie kluby na Slovensku, aj tu mužstvá žijú zo sezóny na sezónu. Je však možné, že by som hral za Slaviu Sofia, s ktorou som už trénoval aj v minulej sezóne. Chalani ma vtedy v klube privítali veľmi dobre, s mojím príchodom, či účasťou na tréningoch, nemali žiadne problémy.
V Prievidzi ste v závere aktívnej kariéry akoby stratili chuť do hokeja. Obnovila sa vám príchodom do nového prostredia?
- Nedá sa povedať, že by som stratil chuť do hokeja. Aj po tom, ako som súťažne prestal hrávať za Prievidzu, chodil som minimálne jedenkrát do týždňa na ľad s kamarátmi a hrávali sme hokej. S aktívnou kariérou som skončil z toho dôvodu, že som si uvedomil, že v mojom veku a v situácii aká nastala, už pre mňa nemalo význam ďalej sa stresovať a naháňať v práci, aby som stihol zápas trebárs v Nových Zámkoch. A to nehovoriac o tom, že keď sa hralo napríklad v Trebišove, či inde na východe, väčšinou som ten zápas musel proste vynechať. Prvoradá bola práca, ktorá je mojím zdrojom obživy. Rovnako zmýšľam aj teraz. Ak sa bude dať a nebude ma to nijako výrazne obmedzovať, budem sa venovať aj svojmu koníčku, ktorým je hokej.
