PRIEVIDZA. Učiteľstvo jej bolo súdené odmalička. Vždy si bola istá, že chce učiť, snáď len chvíľu zvažovala, že by študovala na konzervatóriu. Deťom v Základnej škole na Malonecpalskej ulici sa venovala viac ako tridsať rokov, vyskúšala si aj post riaditeľky. Ocenili ju Komenského plaketou, diplom má od primátora Prievidze a stala aj vynikajúcou pedagogičkou Trenčianskeho kraja. Pár mesiacov si už užíva dôchodok, no nevylučuje, že keby niekto potreboval jej pomoc, zvážila by návrat. DANIELA VOJAČEKOVÁ.
Po dlhých rokoch sa zmenil váš pravidelný kolobeh, po minuloročných letných prázdninách ste zostali doma. Nechýba vám škola?
Samozrejme, že chýba a veľmi. Ale oddych prišiel v pravý čas, pretože som musela riešiť rodinné aj zdravotné problémy. Keď som do školy na Malonecpalskej ulici prišla na stretnutie s bývalými kolegami a mala som zmiešané pocity. Je to ešte moja škola alebo už nie je? Aj som si poplakala. Potešilo ma, ako ma privítali deti, doslova sa na mňa vrhli. Akoby som ani zo školy neodišla. Rovnako milo ma prijali aj bývalí kolegovia.
Využívate voľné dni na záľuby, ktorým ste sa nemohli predtým venovať?
Predovšetkým vraciam čas rodine, ktorej som sa popri práci nevenoval vždy naplno. Okrem toho veľa čítam, stretávam sa s priateľmi, chodím plávať a zaujali ma aj ručné práce. Je málo dní, keď nemám žiadny program.
Daniela Vojačeková vždy podporovala mimoškolské aktivity detí. Foto: ARCHÍV ŠKOLY
Učitelia na dôchodku sa občas vracajú do škôl, aby pomohli pri vyučovaní. Prijali by ste takúto výzvu?
V prvom polroku určite nie, pretože som naozaj potrebovala oddych. Teraz by som však nad tým uvažovalo. Keď ma niektorý kolega osloví s nejakou prosbou, rada poradím, pomôžem. Dianie v školstve stále pozorne sledujem, snažím sa byť v obraze.
Ovplyvnil vás niekto pri výbere učiteľského povolania?
Vzor som mala doma. Mama bola učiteľkou, istý čas aj riaditeľkou. Závidela som jej, keď sa okolo nej zhrčili malí prváčikovia ako kuriatka. A trochu som aj žiarlila, že má aj iné deti. Čím som bola strašia, tým viac som obdivovala, ako dokáže žiakov naučiť čítať, písať, počítať. Fascinovalo ma to. Vzorom bol pre mňa aj učiteľ slovenčiny a telocviku v základnej škole. Viedol nás nielen k športu, ale aj k vlastenectvu. Jednoznačne som chcela byť učiteľkou, i keď chvíľu som uvažovala aj nad konzervatóriom, lebo som hrala na klavíri. Som rada, že učiteľstvo zvíťazilo, pretože sa stalo nielen mojou profesiou, ale aj záľubou. Učila som slovenčinu a hudobnú výchovu.
Spomeniete si aj po dlhých rokoch na chvíle, keď ste sa ako čerstvo vyštudovaná učiteľka postavili pred žiakov?
Na niečo také sa nedá zabudnúť. Mala som veľkú trému. Premohol ma aj pocit zodpovednosti, aby som deti naučila to, čo by mali vedieť a možno ich aj trochu nasmerovať do života. Nezabudnem ani na prvé rodičovské združenie, mala som pred ním veľký strach.
Vašimi rukami prešli stovky detí. Utkveli vám niektoré z nich v pamäti?
Hovorí sa, že prvá trieda je ako prvá láska, nikdy na ňu človek nezabudne. U mňa to platí, na svojich prvých žiakov si pamätám dodnes. Samozrejme, aj neskôr boli deti, ktoré si človek bude vždy pamätať. Najviac ma potešilo, keď sa z mojich žiakov neskôr stali moji pedagogickí kolegovia. Na to som vždy bola pyšná.
Často počuť, že dnešné deti sú horšie ako kedysi. Súhlasíte s tým?
V každom období hovoríme, že práve tá súčasná mládež je zlá. Nemyslím si, že je to tak. Vždy sa nájdu dobré deti aj horšie, nemali by sme to zovšeobecňovať. Doba sa neustále mení a treba sa jej prispôsobovať aj vo vzťahu k deťom.
Preferovali ste pri učení kamarátsky prístup k žiakom alebo prísnosť?
Som humanista a snažím sa v ľuďoch, teda aj v deťoch hľadať to dobré, čo je v nich. Ťažko môžem súdiť žiaka, ak nepoznám zázemie, v ktorom žije. Pretože práve prostredie, v ktorom sa pohybuje, vplýva na jeho správanie. Mala som teda priateľský vzťah k deťom, ale keď bolo treba, musela som byť aj prísnejšia a mať na ne nároky.
Na začiatku deväťdesiatych rokov ste sa stali riaditeľkou školy. Prečo?
K tomuto postu som sa dostala postupne. Už ako učiteľka som bola okresnou metodičkou pre slovenčinu a hudobnú výchovu, v škole som bola vedúcou predmetovej komisie a neskôr som sa stala aj zástupkyňou riaditeľa. Keď prišla ponuka, aby som školu viedla, v prvom rade musela súhlasiť rodina. Pri rozhodovaní mi pomohli aj kolegovia, ktorí ma podporovali. Stala som sa riaditeľkou, ale bola som pripravená kedykoľvek odísť, ak by mi to nešlo. Prijala som tento post ako novú výzvu a práca riaditeľky ma bavila a nadchla. Školstvo je proste úžasné tým, že v ňom nenájdete stereotyp.
Bývalá riaditeľka školy na jednej z porád s kolegami. Foto: ARCHÍV ŠKOLY
Čo bolo najťažšie vo funkcii riaditeľky?
Škola je ako rodina, učitelia žijú aj život detí. Ťažké preto boli rôzne bolesti, ktoré sme museli riešiť, napríklad pri strate niekoho blízkeho alebo ak sa objavila nejaká choroba. Ostatné problémy sa riešili tak, ako prichádzali. Nemali sme napríklad vysporiadané pozemky pod školou a som rada, že sa mi v tomto smere aspoň čiastočne podarilo uspieť. A ak hovorím o starostiach, zabudnúť nemôžem ani na nedostatok peňazí. To ma vždy trápilo. Slovensko chce zaujať, chce byť pyšné na šikovných ľudí. Keď nedáme peniaze do vzdelania, tak práve títo šikovní ľudia budú odchádzať do cudziny.
Učitelia často hovoria, že nie sú spoločensky docenení. Cítite to tak aj vy?
S učiteľstvom je to ako s futbalom, rozumie sa mu každý. Ľudia si však neuvedomujú, aké je to náročné povolanie. Ak ho pedagóg nerobí so srdcom, nemôže ho robiť. Žiaľ, rodičia za horšie známky žiaka, ale aj za jeho správanie, vinia učiteľa. Dokonca ho doma neraz pred synom či dcérou znevažujú. Nezamyslia sa, kde je skutočná chyba a k deťom sú nekritickí.
Vo vašom prípade nepadlo jablko ďaleko od stromu, stali ste sa učiteľkou ako vaša mama. Máte aj vy nasledovníka?
V mojich šľapajách sa vydala dcéra. Tvrdila, že nikdy by nechcela učiť a dnes je z nej šikovná učiteľka. Obdivujem ju, čo všetko robí pre deti, aby ich na hodinách angličtiny čo najviac zaujala a naučila. Som na ňu hrdá.
