V nedeľu uplynie šesťdesiat rokov odo dňa, kedy sa Bojnice takmer zmenili na nepoznanie. Zámok vtedy zachvátili plamene a zničili takmer všetky strechy a veže.
BOJNICE. Na nešťastie, ktoré paradoxne odštartovalo novú etapu bojnického múzea, dodnes spomína niekoľko pamätníkov. Nikdy nezabudnú na smútok, ktorý počas požiaru v meste panoval. Ľudia utekali z práce, aby videli, čo s ich zámkom bude. Hasilo ho dvadsaťjeden hasičských oddielov, pri zásahu sa ťažko zranili piati hasiči.
Zámok sa im podarilo zachrániť, plamene však úplne zničili jeho vrchné časti. Po požiari sa zdalo, že nikto nezoženie milióny na jeho rekonštrukciu. Nakoniec sa však stal pravý opak. Peniaze sa našli, zámok opravili a konečne sa z neho stalo múzeum tak ,ako si to v záveti prial jeho posledný šľachtický majiteľ gróf Pálfi.
Na začiatku bola iskra
O príčinách ničivého požiaru panuje množstvo legiend. Tie hovoria aj o úmyselnom založení, najpravdepodobnejšou je však verzia, že zámok horel nedopatrením.
V roku 1938 zámok kúpil Baťa. Mal tu kancelárske, projekčné priestory a ubytovňu. Múzeum sa nachádzalo v zimnej záhrade a strednom hrade . „V jeho miestnostiach sa nekúrilo dvadsať rokov, bolo preto potrebné odopchať komíny plné konárov, peria a trusu z kaviek," približuje situáciu pred požiarom archivár zámku Erik Kližan.
Historické fotky dokumentujúce požiar Bojnického zámku nájdete tu.
Robotníci to najskôr skúšali dvanásťmetrovou tyčou, neskôr použili horľavý petrolej. Snaha o prepálenie komína však dopadla zle. Robotníci sa dorozumievali cez komín, 9. mája 1950 sa ním ozvalo „horí".
Pri prepchávaní z komína vyletela iskra a dopadla priamo na strechu stredného hradu pokrytú dreveným šindľom. Stalo sa to ráno o 9.10 h. Plamene pohltili všetky tri zámocké veže, povaly a stropy najvyšších podlaží. Robotníci mali pri sebe jedno vedro vody, rozširovaniu požiaru nedokázali zabrániť. Pod kontrolu ho dostali až privolaní hasiči. Bojnickému zámku prišlo na pomoc dvadsaťjeden zborov nielen z regiónu, ale aj z Topoľčianskeho a Partizánskeho okresu, dokonca z Nitry.
Bojničania plakali
Zámok stojí na skale nad mestom, požiar bolo preto vidieť široko-ďaleko. Informoval o ňom aj rozhlas, hrnuli sa k nemu davy ľudí. „Mala som vtedy dvadsaťdva rokov. Pracovala som v Pravenci, keď sme sa z rádia dopočuli, čo sa stalo," spomína na smutný deň Bojničanka Margita Hanzelová.
Margita Hanzelová zámok zbožňuje. Keď horel, plakala.
„Nikto sa v tej chvíli nepýtal vedúcich, či môže odísť z práce, všetci sme jednoducho utekali na vlak a domov. Keď sme zámok zbadali v plameňoch, všetci sme plakali. Bol to strašný pohľad," spomína.
Pre Bojničanov bola vidina mesta bez zámku nepredstaviteľná. Už samotný fakt, že horel, otriasol regiónom. „Keď ho hasili, z veží lietali iskry a kusy dreva. Mysleli sme na najhoršie. Vyzeralo to, ako by sa zámok s nami lúčil," povedala Margita. Dodnes sa pri spomienke na hrozný pohľad nedokáže ubrániť slzám.
S opravou začali hneď
Pôvodne sa hovorilo o úmyselnom založení požiaru, vo väzbe dokonca skončilo niekoľko ľudí. Policajné vyšetrovanie však nakoniec úmysel nepotvrdilo, všetkých preto prepustili na slobodu.
Policajné vyšetrovanie nepotvrdilo úmyselné založenie požiaru.
Po požiari ostali z vrchnej časti zámku len murované časti. Ostatné ľahli popolom. Bolo päť rokov po vojne, zohnať peniaze na rekonštrukciu sa zdalo byť nemožné. Oheň spôsobil škodu vo výške vtedajších 15 miliónov korún, na opravu bolo potrebných šesť miliónov.
„V Bojniciach zasadla rada, ktorá zostavila memorandum. Ľudia žiadali rekonštrukciu a v zámku chceli mať múzeum. Ich požiadavky sa napokon stretli so súhlasom kraja, dokonca sa v štátnom rozpočte našli aj potrebné peniaze. Bojničania za to dodnes pripisujú zásluhy aj rodákovi a vtedajšiemu šéfovi krajského národného výboru Jozefovi Lietavcovi.
Rekonštrukcia začala prakticky hneď po uhasení posledných plameňov. Začiatkom septembra 1950 sa napokon splnila posledná vôľa grófa Pálfiho a v zámku vzniklo krajské múzeum. Prestavba trvala do konca septembra 1951, necelý mesiac predtým otvorili prvú expozíciu - oddelenie praveku.
Zámok chránia
Požiar sa tak stal začiatkom novej etapy v histórii zámku. Po tom, ako bol využívaný na rôzne účely, sa z neho konečne stalo múzeum. Keby nebolo požiaru, možno by sa tak dodnes nestalo.
Ničivé plamene však zamestnancov múzea poučili. Zaviedli niekoľko bezpečnostných opatrení.
„V zámku sa už nekúri tuhým palivom, ale elektinou a plynom. Od požiaru vôbec nekúrime v strednom hrade. Dodnes sa mnohí návštevníci pýtajú, prečo je tam taká zima," povedal Kližan.
Zo zámku sa stalo múzeum aj vďaka požiaru.
