TUŽINA. Silvia Pálešová patrí bezpochyby k tohtosezónnym objavom na slovenskej kickboxerskej scéne. V slovenskom pohári jasne víťazí a svojimi výkonmi zaujala aj reprezentačných trénerov. Nedávno dostala aj prvú pozvánku na svetový pohár a za svoju nomináciu sa odvďačila tým najlepším spôsobom, získala striebornú medailu, čo bol najlepší výsledok spomedzi všetkých Slovákov na podujatí. Silvii Pálešovej sme položili niekoľko otázok.
Pre dievčatá nie je kickbox „tradičným" športom. Ako ste sa k nemu dostali?
- Od mala som sa často bila. Mama mi hovorila, aby som si už našla nejaký šport, kde sa vybúrim a upokojím a tak som sa začala obzerať po niečom zaujímavom. Vybrala som si kickbox.
Skúšali ste aj iné športy?
- Nie, išla som rovno na kickbox. Počula som od kamaráta, že v Prievidzi je úspešný klub v kickboxe a tak som sa raz vybrala na tréning. Zapáčilo sa mi to a na druhý deň som už trénovala. V klube momentálne pôsobím dva roky.
Boli tam v tom čase aj iné dievčatá?
- Nie, bola som tam sama, ale to ma neodradilo. Chalani ma úplne v pohode prijali medzi seba.
Dostali ste v tréningu nejaké úľavy, pretože ste dievča, či všetko si musíte tvrdo odmakať?
- Žiadne úľavy nemám a vlastne ich ani nežiadam. Chcem tvrdo trénovať, inak sa nebudem zlepšovať. Tvrdé tréningy mi dodávajú veľa psychickej sily a motivujú ma. Neodradili ma ani ťažké údery, ktoré som inkasovala. Kickbox ma proste baví a našla som sa v ňom.
Pre dievčatá je omnoho zaujímavejším športom karate. Nerozmýšľali ste skúsiť tento šport?
- Nie, karate je pre mňa príliš slabé. Chcem robiť tvrdý kontaktný šport a v tom mi kickbox vyhovuje najviac.
Ako okolie prijalo, že ste si ako dievča našli taký tvrdý šport?
- S negatívnymi reakciami som sa nestretla, práve naopak. Všetci čo ma poznali, vedeli, že sa rada bijem, teraz to aspoň robím v rámci športu a určitých pravidiel. Takže to berú úplne normálne. Rodina ma podporuje. Mama a otec sú na mňa hrdí, sú radi, že sa venujem kickboxu. Na súťaži ma síce ešte naživo nevideli, no na tohtoročné majstrovstvá Slovenska sa už chystajú. Videli zatiaľ len videá z mojich súbojov, otec ich rád ukazuje každému, koho to zaujíma. Moji rodinní príslušníci si vystrihujú články o mne, babka ich má dokonca zavesené na chladničke.
Po tvrdých kickboxerských zápasoch neraz zdobia tváre aktérov podliatiny, či opuchliny. Nepozerajú sa ľudia na vás čudne, keď máte „monokel" pod okom?
- Zatiaľ sa mi stalo len raz, že som mala na tvári poriadnu modrinu, skôr ich mávam na nohách či iných častiach tela, ktoré nie sú tak vidno. Moja zubárka sa ma vtedy spýtala, či som doma neposlúchala, alebo doniesla zlú známku.
Silvia Pálešová je členkou ŠK Kickbox Idranyi Prievidza: FOTO: PETER BEZUŠKA
V minulej sezóne ste ešte nesúťažili, len ste trénovali. Kto rozhodol, že to skúsite aj v ringu? Váš tréner, či ste cítili, že už ste zrelá na skutočné súboje?
- Bolo to jedno aj druhé zároveň. Rozhodol o tom tréner Vladimír Idranyi, ktorý na mne videl, že môžem ísť do ringu a mám na to, aby som v ňom dosiahla solídne výsledky. Nezaváhala som ani na chvíľu, chcela som súťažiť
Nemali ste v ringu strach, či obavy?
- Nie, strach som určite nemala, skôr som bola plná energie a chcela som dokázať, že som dobre pripravená. Na mojej prvej súťaži - na druhom kole slovenského pohára som vyhrala oba súboje suverénnym spôsobom. Snáď po desiatich sekundách bolo v oboch prípadoch rozhodnuté. To ma ešte viac motivovalo, aby som na sebe pracovala.
Na slovenskom pohári ste dosiaľ nenašli premožiteľku.
- Na slovenskom pohári nie, no mám už na konte aj dve prehry. Prvú s českou reprezentantkou na medzinárodnom turnaji Slovak open a druhú som utrpela nedávno vo finále svetového pohára v Rakúsku, kde ma zdolala Švédka Olssenová.
Čo by ste chceli v kickboxe dosiahnuť? Aké máte ciele?
- Rada by som sa výraznejšie presadila nielen na domácej scéne ale aj v zahraničí, či už v amatérskom alebo profesionálnom ringu. Kickboxu sa venujem zatiaľ len dva roky, stále mám rezervy a potenciál sa zlepšovať.
Cesta na vrcholné podujatia vedie cez reprezentáciu. S ňou ste mali prvý kontakt nedávno, keď ste si na svetovom pohári vybojovali druhú priečku. Na toto prestížne podujatie ste vraj boli nominovaná na poslednú chvíľu.
- Áno, nominácia ma milo prekvapila. Najskôr boli nejaké náznaky, že by som v Rakúsku mala štartovať a začala som pracovať na upravení svojej hmotnosti. No potom bolo dlhšie ticho, nefigurovala som ani v prvotnej nominácii a tak som začala zasa schuti jesť. No deň pred odchodom mi prievidzský tréner Vlado Idranyi oznámil, že idem aj ja. Začali pre mňa stresy, musela som za deň zhodiť päť kilogramov.
A podarilo sa vám to?
- Áno, celý deň som nič okrem polievky nezjedla a veľa som trénovala. Už doobeda som bola makať s mojím trénerom Idranyim, ktorému najviac vďačím za to, že som sa v takom krátkom čase dokázala dostať až do reprezentácie. Poobede som mala ďalší tréning, na ktorom som sa snažila poriadne vypotiť a večer som si ešte bola zabehať. Bol to veľmi náročný deň, ale ráno, keď som sa postavila na váhu, bola som spokojná.
Ako bol reprezentačný tréner spokojný s vaším vystúpením v Rakúsku?
- Tréner bol spokojný, nič konkrétne mi nevyčítal.
Povedal vám, že s vami počíta aj na ďalší svetový pohár, ktorý bude zanedlho v Maďarsku?
- Pravdu povediac ani sme sa o tom veľmi nebavili, nebolo času. No verím, že to nebol môj posledný kontakt s reprezentáciou. Pre mňa je dôležité, aby som naďalej na sebe pracovala. Videla som, akú úroveň má konkurencia. Zahraničné súperky nie sú neporaziteľné, je v mojich silách, aby som cih v budúcnosti zdolala. Ak dostanem šancu, budem sa snažiť dokázať to aj v ringu.
Ešte otázka z iného súdka, neodrádza vašich nápadníkov fakt, že robíte kickbox?
- Ani nie, keď poviem chalanom, že robím kickbox, len sa niektorí so smiechom zatvária, že majú strach, ale inak to berú v pohode. Aspoň ich v prípade nebezpečenstva môžem ochrániť.
