Zvykol si vstávať trebárs aj uprostred noci, aby nakrútil kvalitnú reportáž. Novinárčine obetuje veľa. Je jednou z mála stálic televízie JOJ, kde pracuje od jej vzniku ako redaktor. Momentálne mu najväčšiu radosť robia dcérky Paulínka a Alexandra. PAVOL ČERTÍK.
Akým slovom by ste zhodnotili svoj pracovný život?
- Je ťažké nájsť jediné slovo, ktorým by sa dalo vyjadriť všetko, čo robím. Možno by to mohla byť rýchlosť. Keďže pracujem v spravodajstve, snažím sa prinášať čo najčerstvejšie správy z nášho regiónu. Veľakrát hrá práve spomínaná rýchlosť dôležitú úlohu.
O čom je podľa vás dnešná novinárčina?
- Priznám sa, že aj ja sám si niekedy kladiem túto otázku. Médiá sú presýtené mladými, dravými ľuďmi, ktorí bažia po senzáciách. Preto, aby vyrobili čo najlepšiu reportáž, dokážu niekedy zájsť za hranice slušnosti a morálky. Ja sám sa držím hesla, že musím robiť tak, aby som sa aj potom, keď raz skončím s novinárčinou, dokázal pozrieť bez problémov do zrkadla.
O čom sú dnešní diváci?
- Neustále pribúda divákov, ktorí vyhľadávajú senzácie. Dávajú tipy do televízií či novín a sami sa veľakrát podieľajú na výrobe mnohých tém. Dnes už má takmer každý vo vrecku mobil a tak keď sa niekde niečo stane, okamžite volajú, alebo rovno pošlú fotografie. Veľakrát sú to naozaj zaujímavé tipy.
Kam sa posunula žurnalistika od doby, keď ste začínali?
- Žurnalistika je stále o tom istom. Priniesť divákovi zaujímavú reportáž. Podstatné je, kto ju robí. Všetko je to o ľuďoch. Každá jedna téma sa dá podať viacerými spôsobmi. Je len na človeku, aký si vyberie.
Čo máte na svojej práci rád a čo nie?
- Mám rád asi všetko. Pre mňa je moja práca zároveň koníčkom. Robím ju niekoľko rokov 24 hodín denne. Keby to tak nebolo, už by som to asi nerobil.
Zaoberáte sa hlavne krimi témami. Mrzí vás, že ľudí práve tieto najviac zaujímajú?
- Ľudí zaujíma cudzie nešťastie a radi sa naň pozerajú. Taká je, žiaľ, tvrdá realita. Vidíme to aj priamo v teréne pri našej práci. Stačí, aby sa stala dopravná nehoda, vražda či samovražda. Okamžite je okolo množstvo zvedavcov, ktorí si všetko horlivo točia a fotia na mobily. Samozrejme čakajú, že si to večer pozrú v televízii.
Aký je váš profesionálny cieľ?
- Ja som spokojný s tým, čo robím. Nie som žiadny karierista a všetko, čo som dosiahol, som si musel tvrdo odpracovať. Absolútne mi stačí, ak mi po odvysielaní mojej reportáže zavolajú ľudia a poďakujú za to, že som im pomohol. To je pre mňa to najkrajšie ocenenie.
Novinárov mnohí ľudia považujú za hyeny priživujúce sa na nešťastí iných. Čo si o tom myslíte?
- Ak točíte autonehodu, pri ktorej zahynuli ľudia len preto, že neboli pripútaní, či jazdili v zime s letnými pneumatikami a ja na to v mojej reportáži upozorním, tak to žiaden hyenizmus nie je. Alebo ak urobím reportáž o vražde a po jej odvysielaní sa ozvú svedkovia, ktorí pomôžu dolapiť páchateľa. Hyenizmus je niečo úplne iné. Toto slovo používajú zvyčajne ľudia, ktorí sú na mieste nešťastia často medzi prvými a večer to celé s napätím pozerajú v televízii.
A čo vyjadrenia niektorých vládnych predstaviteľov na adresu novinárov?
- Našťastie, veľa reportáží o politikoch nerobím. Novinári sú tu na to, aby na politikov svojím spôsobom dávali pozor. Niekedy to mnohým veru po chuti nie je.
K Paulínke (na obrázku) nedávno pribudla druhá dcéra Alexandra.
Nájdete si vzhľadom na svoju vyťaženosť čas na veci, ktoré máte rád?
- Najhoršie na mojej práci je to, že nikdy neviem, kedy pôjdem do terénu. Takže si nič dopredu nemôžem plánovať. Ak sa aj venujem tomu, čo mám rád a niečo sa niekde stane, jednoducho sadnem do auta a idem. Aj preto mám kameru stále pri sebe.
Čo máte rád?
- Mám rád svoju rodinu a snažím sa s nimi tráviť všetok svoj voľný čas. Aj keď ho veľa nie je, ale raz im to vynahradím.
