Tie, ktoré sa s ničím podobným nikdy nestretli, by obetiam domáceho násilia len ťažko verili, na čo sa dokáže premeniť milovaný manžel.
HANDLOVÁ. Viera prežila šesťhodinové besnenie exmanžela, počas ktorého ju mlátil a znásilňoval. Telo sa jej zahojilo, na utrpenie však nezabudne nikdy. So strachom čaká na deň, kedy tyrana pustia z väzenia.
Všetko to začalo pred rokmi, keď sa Viera (42) zoznámila so zdatným a sympatickým Ivanom. Citlivej a utiahnutej žene jeho záujem imponoval a záľube stretávať sa s kamarátmi pri poháriku vtedy neprikladala dôležitosť. Po svadbe sa však jeho nočné výlety opakovali stále častejšie a po narodení dcéry sa stávalo, že neprišiel aj niekoľko dní domov. Vtedy Viera pochopila, že niečo nie je v poriadku.
Naštrbené ego
Podgurážený Ivan (48) sa Viere často vysmieval z jej citlivosti, ubližoval jej arogantnými rečami, ubíjal výčitkami a hádkami. Žena, ktorá sa predtým vedela tešiť aj rozplakať z maličkostí, snažila sa zrazu svoje city skrývať, aby muža neprovokovala. Emocionálnu prázdnotu si kompenzovala štúdiom a prácou. Z citlivky sa stala samostatná úspešná žena, no ani to sa Ivanovi nepáčilo.
Ivan exmanželku vylákal na chalupu do Čavoja.
„Psychický tlak z jeho strany sa neustále stupňoval, preto som sa rozhodla podať žiadosť o rozvod," vysvetlila Viera. V tom čase sa im však narodil syn a Ivan ju pod prísľubmi zmeny k lepšiemu prehovoril, aby s ním ostala. Na nasledujúce dva roky Viera spomína ako na najkrajšie chvíle ich manželstva. Pokoj a láska však zmizli tak rýchlo, ako aj prišli. Viera sa aj napriek tomu nevzdávala. Keď Ivan stratil prácu, kúpili si chalupu v Čavoji, aby mal kde tráviť voľný čas. Ani to však nepomohlo a znova začal piť, dokonca viac ako predtým.
Keď nie ja, tak nikto!
Viera ukončila vysokú školu, Ivana to nahnevalo a neustále hádky a urážky vyústili do prvého otvoreného konfliktu. Opitý v hneve podpálil ich spoločný byt.
„Vedel, že ho chcem opustiť a hľadám si s deťmi náhradné bývanie. Preto zapálil byt a ohrozoval ma kuchynským nožom," spomínala Viera a dodala: „Posedel si za to pol roka vo väzení, v tom období sme sa cítili voľne a bezpečne. Ten stav by som opísala ako obrovskú úľavu. Snažili sme sa s deťmi, ktoré manželovo vyčíňanie ťažko niesli, zregenerovať a nabrať nové sily."
Vtedy však z väzenia začali prichádzať listy, v ktorých Ivan všetko oľutoval a prosil o prepáčenie. Tvrdil, že je zmierený aj s rozvodom, len nech na neho rodina úplne nezanevrie. Viera mu uverila, bola rada, že sa upokojil. Keď sa s ním stretla, zdalo sa jej, že je všetko v najlepšom poriadku, dokonca sa dohodli na rozdelení spoločného majetku.
Ani tieň podozrenia
Ivan sa jedného dňa ozval, že zohnal kupcov ich chalupy v Čavoji a bolo by dobré, keby na stretnutie s nimi prišla aj Viera. „Nemala som ani najmenší tieň pochybnosti a na chatu som prišla úplne pokojná, bez strachu či podozrenia," vysvetlila.
Ivan jej uvaril kávu, bol veselý a komunikoval s ňou. Keď sa však začala rozhliadať po miestnostiach, dostala ranu paralyzérom, ktorý Ivan držal v ruke. Na nechápavé otázky manželky odpovedal ďalšími zásahmi a nahlas rozmýšľal.
„Ivan sa čudoval, ako je možné, že som sa po niekoľkých ranách nesklátila k zemi. Z jeho hlasu išiel ľadový chlad, videla som, že ho neobmäkčím. Preto som sa začala zúfalo brániť, no nedarilo sa mi to." Bol omnoho silnejší, čo jej pripomenul slovami: „Načo sa snažíš? Vieš, že ma nikdy nepremôžeš." Viera sa však nemienila len tak vzdať. Aj počas besných úderov dreveným valčekom po hlave myslela na svoje deti a na to, ako sa z bolestivých múk dostať.
Šesťhodinové peklo
Po tvári jej stekala krv, no Ivan s bitím neprestával. Viera po chvíli omdlela a vtedy ju priviazal k drevenej konštrukcii položenej na gauči. „Aha, to som pripravil pre teba," bezcitne jej vysvetlil, keď sa prebrala. Potom jej vytkol, že mu od krvi zašpinila veci a pokračoval v neľudskom týraní.
Aj keď Viera strácala vedomie, pamätá si takmer všetko. Už vtedy si uvedomila, že tento ohavný plán mal Ivan pripravený dopredu, všetko robil automaticky, mučiace pomôcky mal po ruke. Bezcitné trýznenie trvalo takmer šesť hodín, počas ktorých Viera neustále premýšľala, ako tyranovi ujsť. Ako zázrakom si, aj napriek obrovským bolestiam a utrpeniu, dokázala zachovať rozvahu, čo jej nakoniec zachránilo život.
Drevený kríž čakal na Vieru, prežila na ňom peklo.
„Prvým úderom do hlavy som úplne vypla emócie a snažila som sa vymyslieť plán úteku," vysvetlila. Vedela, že zdatného násilníka nepremôže, snažila sa ho teda obmäkčiť rečami. Únavou a alkoholom zmorený Ivan jej napokon uveril, že ho stále ľúbi a je ochotná mu všetko odpustiť. Nakoniec ju sám odviazal, dovolil jej osprchovať sa a zaviezol ju do nemocnice. Musela mu však sľúbiť, že svoje rozsiahle zranenia vysvetlí autonehodou. Tak aj urobila, lekári však rýchlo prišli na to, že osem tržných rán na hlave, modriny a otras mozgu majú iný pôvod. Presvedčili ju, aby oznámila polícii, čo sa stalo. Ako sama tvrdí, „poslúchla som ich a pre Ivana prišli policajti priamo do nemocničnej haly."
Ako žiť ďalej?
Odo dňa, ktorý je nočnou morou každej ženy, uplynul už nejaký čas. Viera sa zotavila, no podľa slov jej lekárky ju čaká ešte dlhá a ťažká cesta k uzdraveniu. Telo sa zahojilo, ale rany na duši ostanú navždy. Aj keď bojuje zo všetkých síl a nemyslí na utrpenie, ktoré prežila, určite naň nikdy nezabudne. Varuje všetky ženy, aby boli obozretné, keď ich partner vykazuje prvky násilia a agresie. „Nech nikdy neignorujú varovné signály, kým nie je neskoro, pretože potom je riešenie omnoho zložitejšie," tvrdí.
Ivan dostal trinásť rokov väzenia. Viera však dobre vie, že sa raz vráti a priznala, že toho dňa sa skutočne obáva.
