DIVIAKY NAD NITRICOU. Šumenie v ušiach, bolesti hlavy a odpadnutie boli pre Martina Klinca prvými signálmi, že s jeho zdravotným stavom nie je niečo v poriadku. Keď mu vyoperovali z hlavy krvnú zrazeninu, ochrnul na pravú stranu tela.
Hľadať novú náplň života nebolo pre neho jednoduché. Náhodou sa dostal k vyšívaniu, ktoré je jeho najväčšou záľubou.
Učil sa čítať a písať
Martin chodil ešte len na základnú školu, keď sa začal sťažovať na šumenie v ušiach. Lekári boli bezradní. V neskoršom období sa pridali bolesti hlavy, pre ktoré Martin ukončil aj štúdium na vysokej škole.
Rozhodol sa absolvovať vojenskú službu a nájsť si robotu. Počas vojenčiny odpadol a skončil vo vojenskej nemocnici.
„V nemocnici v Ružomberku mu plánovali CT hlavy, ale mu ho neurobili," povzdychla si Martinova mama Marta a dodala: „Vojenčinu dokončil, no po návrate domov bolesti hlavy pokračovali. Mal dvadsať rokov, keď lekári zistili, že má v hlave asi 6-centimetrovú krvnú zrazeninu."
Vytvárala sa mu postupne, čím bola väčšia, tým mal Martin väčšie problémy. Podstúpil operáciu. Po nej však zostal ochrnutý na pravú stranu.
V Kováčovej sa učil chodiť iba s pomocou francúzskej barle, pravá noha mu aspoň trochu slúži. Horšie je to s pravou rukou, má ju takmer nehybnú.
„Učil som sa všetko robiť ľavačkou. Nebolo to jednoduché, doteraz mi pri mnohých činnostiach musia pomáhať druhí," vysvetľuje Martin.
Po operácii neostala nehybná len časť jeho tela, ale zabudol aj čítať a písať. Všetko sa učil odznovu, niekoľko rokov navštevoval logopedičku.
Pomohla náhoda
Plány, ktoré Martin mal, sa razom rozplynuli. Po príchode z nemocnice a kúpeľov bol nervózny, nevedel, čo bude robiť ďalej. So situáciou, ktorá nebola jednoduchá, mu pomohol psychotronik.
Zaúradovala aj náhoda. Martin bol na jednej návšteve, kde videl vyšívané obrazy. Páčili sa mu tak, že to chcel vyskúšať. Len jednou rukou a navyše ľavou.
Martinova mama prezradila, že „ako chlapec nikdy nevyšíval. Vyskúšal preto tvoriť len jednoduché vzory. Vydarili sa mu. Navyše ho vyšívanie začalo baviť, takže neustále zvyšoval náročnosť motívov."
Denne tvorí aj niekoľko hodín. Používa takzvaný gobelínový štýl, to znamená, že vyšíva jedným smerom, nie krížikom. Za podklad si zvolil kanavu, teda látku s väčšími očkami. V ihle má preto navlečené až štyri nite.
Začínal s vytváraním kvietkov, pričom využíval predtlačené motívy. Postupne si však začal vytvárať vlastné, na ktoré mu stačí aj pohľadnica či fotografia.
„Takýmto spôsobom vytvoril aj obraz, ktorý je dlhý asi 1,8 metra a vysoký jeden meter. Je na ňom zobrazený hrad z Uhrovského Podhradia. Tvoril ho asi dva a pol roka, no vydaril sa," pochválila syna jeho mama.
Najväčší obraz, na ktorom je kaštieľ v Uhrovci, tvoril Martin viac ako dva roky. FOTO: MARIÁN KUCMAN
Na obrovskom obraze sú aj veľké jednofarebné plochy, ktoré tvoria oblohu. Neboli pre Martina únavné, nezaujímavé?
„Vôbec som nad tým nerozmýšľal. Som trpezlivý. Neraz som robil aj dlho do noci, nepozeral som televíziu, tak veľmi ma to bavilo. A baví stále. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Pri vyšívaní sa nemám čas nudiť."
Martin má všetky svoje obrazy doma. Rodine ich ukáže vždy až vtedy, keď sú úplne hotové.
Pred časom dokončil obraz, na ktorom je kostol v Diviakoch, teraz sa chystá vyšívať drevenú zvonicu vo Vyšehradnom.
„Nemám žiadny konkrétny sen, čo by som chcel ešte vyšiť. Je však veľa motívov, s ktorými sa môžem popasovať," usmieva sa Martin.
Netešia ho však len obrazy, ktoré vytvoril. Nedávno bol v miestnej škole a besedoval s tretiakmi. Zaujali ich Martinove diela, zvlášť obraz s dinosaurami. Ten si deti najčastejšie fotili mobilmi a navyše v školskom klube začali sami od seba vyšívať.
„Som veľmi rád, že som ich aspoň trochu inšpiroval. Možno nájde niektoré z detí vo vyšívaní takú záľubu ako ja," dodal Martin.
