PRIEVIDZA. Nedávno bol svetový deň rakoviny. Pripomenuli si ho aj členovia prievidzského združenia onko, ktorí proti ochoreniu bojujú ako vedia.
V 42-člennom prevažne ženskom združení sa o smrti príliš nerozprávajú. Dobre si však uvedomujú, že nad rakovinou nikdy nezvíťazia.
Spoločne čelia osudu
Prievidzské združenie onkologických pacientov a ich priateľov vzniklo v roku 2006, vtedy malo osem členov. Dnes ich je 42, stretávajú sa prevažne ženy s rakovinou prsníka.
„Muži chodia medzi nás menej, majú inú náturu. Nepotrebujú sa so svojimi problémami zdôverovať iným," myslí si predsedníčka združenia Oľga Fabianová, ktorej ochorenie diagnostikovali v roku 2001.
Doplnila, že ženám pravidelné stretnutia pomáhajú, spoločne čelia jasnému osudu. Začiatky však vôbec neboli jednoduché. „Mala som štyridsať rokov a tri deti, keď som ochorela. Nesmela som podľahnúť beznádeji, preto som založila naše združenie," spomína.
Ostávajú samé
Pacientky medzi sebou rozoberajú rôzne témy. Mnohé z nich spája nielen vážny zdravotný stav, ale aj trápenie v súkromnom živote. Podľa Fabianovej je jedna tretina členiek slovenských onko klubov rozvedená.
„Po amputácii prsníka prestávajú byť pre muža zaujímavé. Často so svojimi problémami skončia samé. Ja som sa rozviedla po dvadsiatich ôsmich rokoch manželstva," povedala Fabianová.
Od manžela odišla pred dvoma rokmi, istý čas žila v chalupe bez vody a elektriky. Potom jej však diagnostikovali rakovinu druhého prsníka, musela preto svoj život zmeniť.
„Pre každú ženu, ktorá musí rakovine čeliť osamelá, je to obrovská záťaž," vysvetlila. Mnohé z nich sa preto uzavrú do seba a ich stav sa neustále zhoršuje. Oľga Fabianová tvrdí, že pozitívny prístup je mimoriadne dôležitý a mať pri sebe dobrých ľudí je v ťažkých chvíľach tým najväčším šťastím.
So smrťou sú zmierené
Onkologickí pacienti si závažnosť svojho ochorenia dobre uvedomujú. „Viem, že nad rakovinou nikdy nezvíťazíme, vždy nás porazí. Je ako tieň, ktorý je stále s nami," povedala Oľga a doplnila, že nie je pesimista. „Len beriem veci tak, ako sú."
Priznala, že v združení si na smrť jednotlivých členov nikdy nezvyknú, aj keď s ňou počítajú. „Keď vieme, že jedna z nás ide dole vodou, bolí to," povedala predsedníčka.
Pacienti musia byť psychicky vyrovnaní, aby smrť brali ako bežnú vec. „Všetky sa jej ale bojíme a máme strach, čo bude predchádzať koncu. Preto sa tejto téme príliš nevenujeme, sú však chvíle, keď na smrť myslíme neprestajne. Mať rakovinu nie je dobrý pocit."
Bojujú prehratý boj
Napriek všetkému sa členky onko združenia nevzdávajú svojich radostí a záujmov. Pravidelne s pomocou sponzorov chodia na výlety do Tatier, užívajú si spoločne strávené dni na zmrzline či v plavárni.
Oľga Fabianová dokonca pripravuje projekt na chránenú dielňu. „Bola by som rada, keby sa mohlo niekoľko členiek zamestnať a robiť niečo pre potešenie," povedala.
Sú to však veľké záväzky a Oľga občas uvažuje, či to všetko stihne. Povzbudzuje sa však tým, že aj zdravému človeku sa môže čokoľvek stať a pochmúrne myšlienky sa snaží vždy zahnať.
