PRIEVIDZA. Po nedávnom zápase prievidzských hokejistov s Detvou (2:5) tréner MŠHK Juraj Pažický nešetril kritikou svojich zverencov, najmä odchovancov klubu. Viacerí nepodali taký výkon, ako sa očakáva v bojoch o záchranu, do zápasu nedali srdce. To sa nedá povedať o 29-ročnom obrancovi Kristiánovi Šimovi, ktorý do súboja nastúpil aj so zranením, so snahou pomôcť MŠHK k potrebným bodom v boji o záchranu. Zápas však nakoniec nedohral, odstúpil z hry po dvoch tretinách. So skúseným obrancom sme sa porozprávali.
Zápas s Detvou ste nedohrali. Príčinou bolo bezpochyby vaše zranenie.
- Áno, nedohral som pre veľké bolesti. Ešte tesne pred zápasom som nevedel, či vlastne pre problémy s nohou nastúpim. Pred rozcvičkou mi ju doktor viackrát opichal a dal som si tabletky proti bolesti. Po nej som trénerovi povedal, že budem hrať, ale nebude to z mojej strany stopercentný výkon. Už ku koncu prvej tretiny to bolelo a necítil som sa dobre. Dohral som však až do záveru druhej časti a po nej som po dohode s trénerom odstúpil zo zápasu. Už nemalo význam pokračovať, na nohu som nemohol vôbec zatlačiť.
Ako a kedy ste sa zranili?
- Bolo to ešte týždeň predtým v domácom súboji so Senicou. V druhej tretine korčuľoval na mňa hráč Senice a vystrelil spoza mňa. Asi z dvoch metrov ma príklepom trafil zboku do nohy pod členok. Ucítil som pichnutie a odišiel na striedačku. Tam som ešte chvíľu skúšal s nohou niečo spraviť, ale vôbec som na ňu nemohol dostúpiť. Náš lekár mi ju ešte na zimnom štadióne pozrel a ošetril. Bez röntgenu a následného vyšetrenia mi však nemohol konkretizovať, čo s ňou mám. Na druhý deň ráno mi noha opuchla a hrala všetkými farbami.
Nebolo podľa vás rizikom s takým zranením, bez dôkladnejšieho vyšetrenia, opäť naskočiť na ľad?
- Riziko to určite bolo, ale hlavne som nevedel, že je to niečo vážne. Na zranenia a bolesť som zvyknutý. Myslel som si, že to prejde.
V pondelok ste boli na vyšetreniach, čo ukázali?
- Bolesti v nohe neustupovali a preto som išiel na röntgen. Ten potvrdil to, čoho som sa obával - mám zlomenú kostičku v chodidle. Dostal som sadru, ktorú mi dajú dole začiatkom marca, potom sa uvidí, čo ďalej. Ak bude všetko v poriadku, budem môcť postupne zaťažovať nohu.
K. Šimo je "tvrdým mužom" prievidzského hokeja. Z hráčov MŠHK nazbieral v priemere na zápas najviac trestných minút. FOTO: B.BUCÁK
V poslednej dobe sa živíte ako lyžiarsky inštruktor. Zanedlho ste mali odísť do Talianka. Zranenie vám tak výrazne skrížilo plány.
Do Talianska som mal ísť v polovici februára. Pre zranenie som to musel zrušiť, čo ma dosť mrzelo. Je tu však šanca, že po doliečení by som ešte stihol záver sezóny. Som optimista, preto verím, že sa túto zimu ešte na lyže postavím. Na druhej stane nechcem predbiehať, ani nič urýchľovať. Momentálne je prvoradé, aby sa mi noha doliečila a nenastali žiadne komplikácie.
Po návrate z Anglicka a Afriky ste už pôvodne nechceli hrávať hokej. Čo vás primälo vrátiť sa späť na ľad? Láska k tomuto športu?
- Pôvodne som nechcel hrávať hokej a zbytočne riskovať, pretože som si uvedomoval, že ak sa zraním, môžem na snowbordovanie zabudnúť. A to sa mi nakoniec aj vypomstilo. Po príchode z Afriky som začal spolu s prievidzskými chalanmi len trénovať, aby som sa udržiaval v kondícii. No po niekoľkých tréningoch ma oslovili funkcionári s trénerom, či by som nechcel pomôcť klubu v neľahkej situácii. Nedalo mi, povedal som áno. Mal som hrať do začiatku lyžiarskej sezóny. Už vtedy som bol totižto dohodnutý s mojím novým zamestnávateľom na tom, že od decembra budem opäť inštruktorom lyžovania a snowbordingu.
Začali ste ho robiť na Skalke. V januári ste sa však pôvodne plánovali vrátiť na jeden zápas a splniť si tak veľkú túžbu.
- Áno, veľmi som chcel hrať 24. januára v Bardejove. Momentálne tam hráva môj mladší brat. Nikdy sme nemali príležitosť zahrať si spolu v jednom drese, pretože ja som odišiel hrať do zahraničia a on prestúpil ešte v dorasteneckom veku do Nitry. Vlastne šanca zahrať si proti nemu bola jedným z dôvodov, prečo som znova začal hrať hokej.
Túto túžbu ste si napokon nesplnili.
- Nie nesplnil, a dosť ma to mrzí. Situácia v prvoligovej tabuľke bola pre MŠHK dosť nelichotivá a napokon som prisľúbil, že okrem zápasu s Bardejovom nastúpim aj na predchádzajúce, z hľadiska možnej záchrany veľmi dôležité domáce súboje proti Senici a Detve. Zranil som sa však a tak som na svoj najočakávanejší súboj sezóny nemohol nastúpiť. Na zápas do Bardejova som síce s mužstvom vycestoval, ale len som ho sledoval zo striedačky v civile. Mrzí ma to o to viac, že to bola prvá a zároveň asi aj posledná šanca stretnúť sa s bratom na ľade v jednom súboji.
Máme to chápať tak, že vás už na ľade neuvidíme a definitívne končite s hokejom?
- Momentálne to cítim tak, že táto sezóna je mojou poslednou. Ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy. Už keď som odchádzal do Anglicka som povedal, že končím s hokejom a odohral som tam ešte tri sezóny a po návrate na Slovensku ďalšiu.
Zima v Afrike začína neskôr. Chystáte sa ako lyžiarsky inštruktor po doliečení znovu na africký kontinent?
- Zima je v Afrike od konca mája. To by som mal už byť úplne fit. No či sa tam vrátim, je teraz otázne, stále mám čas, aby som sa rozhodol.