V sociálnom zariadení Dorka v Handlovej žijú ľudia, ktorých život kruto skúšal. Okrem toho, že nemajú kam ísť, mnohých z nich trápi predovšetkým odlúčenie od rodiny, ktorá ich odvrhla. Takýto osud má aj Margita a Mirka.
Smúti za blízkymi
Pôvodom východniarka Margita (64) prišla pred mnohými rokmi do Handlovej za svojou sestrou. V rodnej dedine Závadka pri Gelnici nebola už tridsať rokov. Nemá na to dôvod. S rodinou, ktorú tam má, totiž už dlhý čas nekomunikuje. Myslí si, že ju najbližší zavrhli a nemajú viac o ňu záujem. Alebo možno netušia, kde žije.
Počas minulého režimu sa dostala do väzenia v Bratislave, kde strávila dva roky za príživníctvo. Pred revolúciou totiž ten, kto nepracoval, bol automaticky príživníkom. „Rodina ma vtedy zavrhla a odmietla sa so mnou stretnúť. Nikdy ma ani neprišli navštíviť," spomína Margita.
Margita svoju rodinu nevidela roky.
Po prepustení z väzenia sa vrátila do Handlovej, kde sa neskôr vydala. Ďalšia rana osudu však prišla v podobe manželovej smrti. Ostala úplne sama, nemala sa viac na koho obrátiť. Nezvládala platiť byt a skončila preto na ulici. Pred pol rokom ju prijali do Dorky, kde žije dodnes a spomína na svojich blízkych, ktorí žijú kdesi na východnom Slovensku.
„Rodičia mi umreli, no mám tam ešte brata a sestru. Oni možno ani netušia či a kde žijem," vysvetlila Margita. Aj keď sa jej v Handlovej nežije zle, najviac túži nájsť svojich blízkych a vrátiť sa k nim. Pracovníci Dorky už rozbehli pátranie, no priznali, že je to veľmi komplikované. Ako vysvetlil jeden z pracovníkov Štefan Betyar, „Margita má komunikačné problémy a nie na všetko, čo nám povie, sa dá spoľahnúť. O to je to ťažšie."
Chce žiť plnohodnotne
Aj život Mirky (22) z Prievidze je poznačený nezáujmom rodičov. Od piatich rokov vyrastala v detskom domove a v súčasnosti už rok žije v handlovskej Dorke.
„Keď som bola malá, matka ma fyzicky aj psychicky týrala. Napádala ma bez príčiny, keď moji súrodenci niečo vyviedli, ja som dostala bitku. Doteraz neviem, prečo to tak bolo, asi som jednoducho nenávidená," myslí si Mirka. Správanie svojej matky pripisuje aj smrti brata. Je z dvojčiat a jej braček Peter zomrel ako dvojročný na krvácanie do mozgu.
Mirka vždy túžila nájsť si dobrú prácu.
„Možno sa mi bitkami a odmietaním chcela pomstiť za to, že brat umrel a ja som prežila," uvažuje nahlas.
Na matkino týranie Mirka doteraz spomína s bolesťou v srdci, hlavne preto, že netuší, čím si ho zaslúžila. Veď ťažko uveriť, že malé dieťa dokáže byť také zlé, že ho vlastná mama bije, osočuje, necháva ho povracané a pomočené, ako to bolo v Mirkinom prípade. Celé je to o to zarážajúcejšie, že jej traja starší súrodenci doteraz bývajú s rodičmi. Len ona sa musela celý život pretĺkať krutými podmienkami v detských domovoch či krízových zariadeniach.
„Keď som dovŕšila osemnásť rokov a musela som opustiť detský domov, chcela som ísť k rodičom. Oni to však omietli a domov si ma nezobrali. Ich nezáujem pretrváva dodnes, so svojou rodinou sa vôbec nestýkam. A to žijú v neďalekej Prievidzi," povedala sklamaná Mirka.
Akoby toho nebolo dosť, mladú ženu trápi aj jej zdravotný stav. Keď mala jedenásť rokov, lekári jej zistili vysoký očný tlak, ktorý spôsobil, že na jedno oko oslepla.
Jej problém, ktorý vidno na prvý pohľad, sa však nedá vyriešiť. Najskôr Mirka nemala peniaze na potrebnú operáciu. Keď sa našiel človek ochotný zaplatiť ju, lekári zistili, že by mohla pacientkin stva ešte viac zhoršiť. Jej oko nie je operovateľné.
Mirka si nemôže nájsť prácu. „Rada by som žila ako ostatní ľudia, no moje choré oko je hendikepom pri hľadaní zamestnania. Okrem toho sa môj zdravotný stav zhoršuje, oko sa mi pomaly zmenšuje. Časom sa mi viečko úplne privrie," vysvetlila.
Mirka neverí, že sa ešte niekedy stretne s rodinou, že o ňu po rokoch prejavia záujem a nie je si ani istá, či by im dokázala odpustiť. Jedno však vie určite. Túži žiť plnohodnotný život, nájsť si prácu a niekoho, kto by ju miloval a s kým by si neskôr založila rodinu.
