Ako chlapec staval modely lietadiel. Vždy zasnene uprel zrak k oblohe, keď nad Ráztočnom preletelo lietadlo. Neskôr umýval kabíny lietadiel, vstrebával teóriu. Prvý let na vetroni absolvoval na letisku v Slávnici, keďže prievidzské opravovali. Bolo to vzrušujúce. Spomína na to i po tridsiatich troch rokoch. Dnes je pilotom nadzvukových stíhacích lietadiel. Jozef Dobrotka.
Azda každý druhý chlapec po skončení Dňa polície, armádnych a záchranných zložiek v Prievidzi túži byť pilotom stíhačky. Tak dokážu prelety vášho „Miňa" na nich zapôsobiť. Aj vy ste túžili v detstve byť pilotom?
- Hovoríte, že je to pôsobivé? Tak potom je to super. Na mňa vždy, ešte ako na malého chlapca, prelety lietadiel zapôsobili. Hlavne, keď ponad Ráztočno preleteli moji neskorší priatelia z Aeroklubu v Prievidzi. Priznávam, že aj teraz zodvihnem zrak k oblohe, keď počujem lietadlo. Neviem, či je to v mojom veku normálne, ale sú aj horšie úchylky, nie? (smiech) Lietadlá ma lákali už dávno. Najskôr som chodil, dnes už si nespomeniem či ako iskrička alebo pionier, k Jánovi Chudému na modelársky krúžok. S chalanmi z dediny sme stavali modely lietadiel, ktoré, na naše počudovanie, aj lietali. A túžba sa prehlbovala, keď nás pán Chudý „napchal" asi siedmich do auta a spoločne sme si išli pozrieť športové lietadlá. Vetrone aj motorové. Bol tak taký divný letecký pach, dnes už tomu hovorím vôňa leteckého paliva, ktorý som si znovu uvedomil na vysokej škole, keď som začal lietať na prúdových vojenských „Delfínoch".
Vaša cesta k vojenským lietadlám však bola určite zložitejšia.
- Prvú iskričku nádeje na lietanie vo mne vykresal František Zlocha, ktorý lietal v Aeroklube Prievidza. Bol som s otcom na jednom zájazde a on nám robil sprievodcu. Náhoda. Pozval ma a ja som prišiel. Umýval som kabíny lietadiel s Peťom Ťapuškom, ktorý dnes „riaditeľuje" ako môj kolega na civilnej časti letiska Sliač. Počas zimy v roku 1974 som absolvoval teóriu, a keďže sa letisko Prievidza opravovalo, svoj prvý let na vetroni som s Jánom Slobodníkom vyskúšal na letisku v Slávnici. Bolo to neopísateľné. Potom to šlo veľmi rýchlo. Na priemyslovke som si dal žiadosť na štúdium vysokej vojenskej leteckej školy SNP v Košiciach. Neviem akým zázrakom som prešiel v Prahe zdravotnými a psychologickými testami, bolo nás v prvom kole len zo Slovenska vyše osemsto. A prešli sme štyria. Začal som lietať na vrtuľových motorových lietadlách. Mojimi prvými inštruktormi boli Stano Hudec a Pavol Zauška. Ten lietal na MiG-15 a dával mi poriadne zabrať. Doteraz som za to vďačný, aj po tridsiatich troch rokoch.
Za spomínané obdobie ste pôsobili na rôznych postoch, skončili postgraduálne štúdium, získali nejednu leteckú odbornú kvalifikáciu. Ako vnímate svoju profesiu?
Pilot však stále nie je len v oblakoch. Čas mu zapĺňa aj práca v kancelárii. Foto: ARCHÍV JD
-Považujem ju za poslanie. Lebo, či sa to niekomu páči alebo nie, každý nemá tú česť chrániť a v prípade potreby aj aktívne brániť Slovensko. Beriem ju tiež ako odmenu za starostlivosť o svoj zdravotný stav, fyzickú a psychickú pripravenosť, ako spoločenské uznanie, aj keď nie vždy. Hlavne, keď sa obyvatelia okolia Sliača sťažujú na hlučnosť. Musím uznať, že občas je to tak, ale nie vždy sa dá tomu vyhnúť.
Ako vaše povolanie vnímajú vaši najbližší? Nebránili vám, keď ste sa rozhodli pre túto neľahkú, zodpovednú a nebezpečnú profesiu?
- Nemyslím, že by bola až taká nebezpečná, ako ju ľudia väčšinou vnímajú. Mám vystreľovacie kreslo najlepších svetových parametrov, čo ma môže zachrániť. Aj keď je pravda, že nie vždy sa človek môže včas rozhodnúť. Je tam veľa vplyvov. Keď je naozaj zle, nenechám predsa spadnúť lietadlo niekam do mesta, kde sú škôlky, školy, nemocnice, ľudia... Má takúto sedačku kamionista, vodič autobusu, žiačik aj keď ide po priechode? Tam je nešťastí viac. A takto to chápali aj moji rodičia. Som im, ako i celej rodine, za to vďačný. Viem, že mi držia palce.
Máte čas, keď sedíte v kokpite lietadla, niekoľko kilometrov nad zemou, vnímať krásu našej planéty?
- Verte - neverte, ale áno. Niekoľkokrát som letel nad Ráztočnom. Mama mi telefonovala, či som to bol ja. Neverila, že som ju videl, kým som jej nepovedal, že polievala záhradu. Viete, aký zážitok majú hlavne holandskí a anglickí piloti, keď s nimi lietame nad Slovenskom? Vyberieme tzv. let za odmenu a vidia roviny a fabriky na západe, čo majú aj doma, mestá, kopce, priehrady, o pár minút Tatry, Spišský hrad, Krásnu hôrku, kúpaliská. Potom zistia, že neprišli na koniec sveta, ale do rozvinutej krajiny.
Ako sa cítite v roli cestujúceho v lietadle, keď musíte rešpektovať pokyny letušky?
- Nebudete veriť, ale minule sa ma jedna letuška vojenského dopravného lietadla s úsmevom opýtala, či sa bojím s nimi lietať, keď som stále pripútaný. Nie. Je to zvyk. Ja sa pripútavam aj na zadnej sedačke v aute. A tvrdo to vyžadujem, aj keď niekoho veziem. Verte, nie je to kvôli policajtom. Ak chcem byť rešpektovaný, rešpektujem aj ja. Nerešpektovanie základných pravidiel (vrátane slušnosti) je hlúposť, nie frajerina. Ale to už nie je môj problém...
Aký je váš vzťah k rodisku, k hornej Nitre? Máte tu svoje obľúbené miestečko, kam sa rád vrátite, keď máte chvíľu času?
- To, čo človek v srdci nosí, sa často slovami vyjadriť nedá. Príďte sa pozrieť, ako sa cítim, keď sedím s rodičmi na dvore, popíjam s otcom slivovičku, mama dobre uvarí, prinesie kávu, urobí obyčajný chlieb s masťou a cibuľou... Príde sestra, brat, rodina a bavíme sa na drobnostiach. Obyčajné otázky vás vrátia a ťahajú domov, spomíname, keď sme pásli husi, pojedli zelené egreše, keď nás suseda chytila, že jej kradneme mrkvu, hoci doma jej bola plná záhrada. Ale i na to, keď som hral futbal a mojou vinou sme prehrali, keď som v Tužine ani netušil, čo je to ofsajd, Dušan Škrteľ, otec toho známejšieho Škrteľa, mi až tam vysvetľoval pravidlá a taktiku. Radšej som sa dal na atletiku a lietanie.
Čomu sa venujete, keď nelietate?
- Môj život nie je len lietanie. A pri výkone mojej funkcie je to len jedna z milých povinností, na ktorú sa vždy teším. Čerešnička na torte. Napriek jej náročnosti sa dostanem do iných sfér. Nie je to poletovanie len-tak. Som spokojný, keď ako inštruktor niekoho niečo naučím, predvediem na leteckom dni dobrú ukážku a keď moji chlapi niekoho pekne natrú... Doma sa teším z pestovania kaktusov, hrabania sa v skalke pri chate na zvolenskej priehrade. Rád sa postavím aj k sporáku a vymýšľam najrôznejšie recepty. Myslím, že sa môžem svojimi nápadmi pochváliť, aj keď sa mi nie často podarí navariť to isté po sebe. Ale steakmi, tatarákom, kapustnicou a grilovaným kolenom som vždy bodoval.
