Štyridsaťpäťročný Prievidžan si pripomenul dvadsiate výročie Nežnej revolúcie svojsky - vydal vlastný román. Humor, špionáž, šikanovanie, vojenská logika, socialistická realita v bývalom Československu, kniha o obmedzovaní osobnej slobody počas studenej vojny. To sú Uši železnej opony.
Viac ako spisovateľ je autor známym cyklistom, milovníkom turistiky a cykloturistiky. Na dvoch kolesách vyšliapal na miesta, kam sa máloktorý smrteľník dostane. Jazdil, fotografoval, kochal sa krásou prírody, písal a publikoval zaujímavé reportáže. Michal Baňanka.
Človek by očakával, že skôr budete debutovať ako autor cestopisu, než knihy, v ktorej poukazujete na nezmyselnosť vojenskej služby za socializmu.
- Cestopis nosím v hlave, verím, že raz ho napíšem. Románom Uši železnej opony chcem osviežiť ľuďom pamäť, lebo často zabúdajú na to, aká naša minulosť naozaj bola. Potreba napísať protivojnový román bola jednoducho silnejšia. Román, ktorý ukazuje, aká môže byť vojna, aj keď sa nestrieľa a nezabíjajú sa ľudia, absurdná, deformujúca charaktery, obmedzujúca slobodu, román z prostredia socialistickej armády rokov 80-tych mi v našej literatúre chýbal viac ako cestopis.
Kde ste si tie dva roky vojenskej základnej služby odkrútili?
- Slúžil som na západnej hranici Československa, vo vojenskom útvare Zbiroh a v odlúčenej jednotke Mariánske Lázne. Drevená veža, v ktorej som prežil gro mojej vojenčiny, mala výšku štyridsať metrov a vzdušnou čiarou bola vzdialená len päťdesiat metrov od hraníc s Nemeckou spolkovou republikou. Vo veži sme odpočúvali a zaznamenávali rádiové rozhovory letcov NATO, najmä amerických pilotov. Zachytili sme napríklad aj nácvik ťažkých strategických bombardérov F-111 na bombardovanie Tripolisu. Spočiatku nám to nikto nechcel veriť. Keď však Tripolis Američania naozaj zbombardovali, pozerali sa vojenské šarže na to inak. Bolo to deprimujúce, počuť v slúchadlách pilotov, ktorí zhadzujú bomby na mesto plné civilistov.
Magická cesta zo Stelvia do Bormia, na ktorej je viac ako päťdesiat serpentín. Foto: ARCHÍV MB
Prečo ste sa do písania nepustili skôr, veď na vojenčinu ste narukovali takmer pred štvrťstoročím?
- Pretože bol socializmus. Pred odchodom do civilu som musel podpísať rôzne prehlásenia o zachovaní mlčanlivosti či neprezradení vojenského tajomstva. Päť rokov po vojenčine som si nemohol vybaviť ani pas a o cestovaní do západných krajín som mohol len snívať. Neznamená to však, že som nad knihou nepremýšľal. Ešte ku koncu vojenčiny sme s chalanmi hovorili, že by bolo dobre raz napísať o živote vojakov na západnej hranici, o šikanovaní, o obmedzenosti dôstojníkov, ale najmä o nezmyselnosti vojnových príprav. Skrátka o tom, čo všetko sme prežili. Už vtedy som si urobil niekoľko poznámok, zachytil postoje vojakov, ktorí si museli dobrovoľne-nedobrovoľne odslúžiť v rovnošate dva roky, i o tom, ako sa niektorí dokázali vzoprieť nezmyselných a absurdným predpisom a príkazom.
Čo vám na vojenčine najviac prekážalo?
- Narodil som sa ako slobodný človek a tým som chcel aj zostať. Vojenčina, to boli dva roky väzenia. Niekto sa s nimi vyrovnal ľahšie, niekto ťažšie, boli i takí, čo to nezvládli. I keď sa o tom vtedy nesmelo hovoriť ani písať. Bolo to absurdné, ale niektorí vojaci sa dostali na prvú dovolenku až po jeden a pol roku, čo boli zavretí v kasárňach. Viete si to predstaviť?
Dva roky ste sledovali lietadlá, „špehovali" pilotov vtedy nepriateľskej armády. Prečo ste po páde železnej opony uprednostnili cyklistiku, nelákalo vás obletieť celý svet?
- To mi nikdy neprišlo na um. Po lietaní som netúžil, skôr ma oslovovali iné veci. Vo veži, keď som slúžil, ma fascinovali rána, keď sa pod nami prevaľovali oblaky a jesenná hmla, západ a východ slnka, príroda. To ma napĺňalo, oslovovalo. Po príchode do civilu som cítil prirodzenú potrebu túlať sa po horách. Tam som nachádzal, čo na ulici človek nenájde, oslobodil som si myseľ od všetkých negatív z vojenčiny. Najskôr som sa venoval turistike, horolezectvu a potom cyklistike. Cykloturistika je najlepší prostriedok ako tú-ktorú krajinu spoznať, ako sa jej dotýkať. Auto, to je len plechová škatuľa, v ktorej je človek uzavretý do mikrosveta, ktorý nekomunikuje s prírodou.
Michal Baňanka zdolal cestu z Edelweisspitzu na Hochtor, najvyšší priesmyk Rakúska. Foto: ARCHÍV MB
Venujete sa intenzívne cykloturistike aj v súčasnosti?
- Bicyklu toto ročné obdobie veľmi nepraje. Kedysi som na ňom chodil do elektrárne aj cez zimu, ale dnes je už príliš hustá premávka. A veľhory, ktoré ma najviac priťahujú, sú v zime na bicykli absolútne nezjazdné. V Alpách i Pyrenejách som si užil sneh aj v júni a v júli. No i tak som bicyklovanie pre knihu, na ktorej som intenzívne pracoval posledné štyri roky, zanedbával.
S vetrom vo vlasoch, ráňaný dažďom, snehom a krúpami, ste sa na bicykli dostali na šesť najvyšších cestných kopcov v Európe. Na ktorý výstup si najviac spomínate?
- Všetky boli fascinujúce. Napríklad magická cesta na Stelvio, do 2757 metrov nad morom. Bolo to dvadsaťšesť kilometrov stúpania s najväčším počtom serpentín v Európe, myslím, že ich je viac ako päťdesiat.
Vydanie vašej k knihy sa viaže k trom pamätným dňom v histórii slovenského národa...
- Rukopis som vlani do tlače zadal 6. októbra. Kedysi to bol Deň armády. Pre knihu som spolu s vydavateľom išiel 28. októbra, čo považujem tiež za významný deň. Je škoda, že naň zabúdame. Vtedy vznikla Československá republika, ktorá bola prvým štátotvorným útvarom Slovákov. Na cestu k čitateľom išli Uši železnej opony 17. novembra, kedy sme si pripomenuli 20. výročie pádu komunizmu a nastolenie slobody u nás.
