HANDLOVÁ. Šesťdesiatšesť ročný Handlovčan Ján Procner miluje banícke prostredie, o čom svedčia aj jeho diela, s ktorými žne nemalé úspechy. Tvorí nielen pre svoje súkromné múzeum, ale jeho rezby a sochy použili aj filmoví tvorcovia v snímkach Mahuliena, zlatá panna, Perinbaba, Kráľ Drozdia brada či Svätopluk, dokonca zdobia areál Východnej.
Jeho tvorba je prezentovaná vo všetkých kútoch Slovenska, Ján Procner vystavoval už aj v podzemí. Rodák z Vyhní zasvätil svoj život bani, ktorá je jedným z hlavných symbolov hornej Nitry. Lásku k nej vyjadruje vo svojej práci a úspešne reprezentuje náš región.
Ako si spomínate na detstvo prežité vo Vyhniach?
- Žil som tam len do svojich piatich rokov, preto si na toto obdobie života veľmi nespomínam, ale do pamäte sa mi vrylo krásne prostredie a skutočne čarovná príroda.
Narodili ste sa v baníckej rodine, váš otec sa tejto profesii venoval celý život. Ovplyvnilo vás to nejako?
Vzťah k baníctvu som mal od malička, rád som počúval otca, ktorý o bani často s láskou rozprával. Veľmi ma to ovplyvnilo, už ako deti sme si robili banícke bunkre, v ktorých sme sa hrávali.
Považujete hornú Nitru za svoj domov, aj keď ste sa tu nenarodili?
- V Handlovej žijem od roku 1948 a veľmi mi prirástla k srdcu. Považujem ju za svoj skutočný domov a mám ju veľmi rád. Som tu spokojný, vyrástol a pracoval som tu, mám múzeum venované Handlovej, tvorím o nej a pre ňu a myslím, že to sú dostatočné dôkazy mojej lásky k nej.
Ján Procner priznáva, že nikdy nevedel kresliť a k umeniu nemal silný vzťah.
V bani ste pracovali tridsaťtri rokov. Ako ju vnímate?
- Baňu si predstavujem ako ženu. Musíte ju milovať a ona vám lásku oplatí. Je súčasťou prírody, ktorú treba rešpektovať. Pokiaľ k nej ľudia nemajú úctu a nepočúvajú ju, pomstí sa im. Baňa vydáva signály, nikdy neublíži bez varovania. Baníci by k nej mali byť pozorní, mohli by sa tak vyhnúť mnohým nešťastiam.
Aký je rozdiel medzi dnešnou baňou a tou, v ktorej ste vy kedysi pracovali?
- Baňa sa časom veľmi zmenila. Prišla mechanizácia a otupila vzťah baníkov k bani. Už nie sú takí súdržní, kvôli veľkému hluku strojov sa už nemôžu ani porozprávať, stratili vzájomný kontakt. Pamätám si, keď sme na stene pracovali aj tridsiati. Spoločne sme odpočívali, porozprávali sme si vtipy a robili sme v pokojnej atmosfére. Aj napriek tomu, že to bola namáhavá práca, mali sme ju radi.
Už roky sa venujete drevorezbe. Čo vás motivovalo začať s touto tvorbou?
- Neviem presne, čo to bolo, jedno však viem určite. Nikdy som nevedel kresliť, k umeniu som silný vzťah nemal. V prírode som však rád pozoroval skaly či stromy, ktoré mi vždy pripomínali sochy. Okrem toho ma fascinoval banícky život, ktorý sa takýmto spôsobom snažím zachytávať.
Je teda baňa to, čo vás najviac inšpiruje?
- Samozrejme. Je to predovšetkým baňa a všetko, čo sa v nej deje, čo vyjadruje. Vychádzam z vlastných skúseností a zážitkov. Moja tvorba je dokumentom doby, v ktorej som žil. Prostredie pod zemou je skutočne veľmi inšpiratívne. Bez jeho impulzov by som nevedel tvoriť. Vždy mi musí niečo napadnúť alebo si na niečo spomeniem a to potom vyrežem do dreva. Neviem pracovať na príkaz.
Vaša tvorba spočiatku nebola prijímaná s nadšením.
- Zúčastnil som sa na niekoľkých amatérskych výstavách, kde o mojej práci povedali, že takto sa umenie nemá robiť. Nikdy ma nevedeli zaradiť do žiadnej kategórie umelcov, bol som iný. Bude to zrejme tým, že sa neriadim umeleckými pravidlami ani konvenciami. Tvorím tak, ako to vidím a cítim. Nestarám sa, či sa to páči iným.
Predsa len má vaša tvorba určité príznačné znaky. Ako by ste ju charakterizovali?
- Pre mňa sú najdôležitejšie ruky, pretože sa nimi dá vyjadriť úplne všetko. Rukou môžete pohladiť aj zabiť, vypovedajú o láske, ale aj nenávisti. Banícke ruky živili celú rodinu. Preto musia byť silné a mohutné a tak ich aj zobrazujem. Radšej urobím len štyri poriadne prsty ako päť dengľavých. Veľký dôraz kladiem aj na tváre postáv zachytávajúce ich pocity a pohnútky.
Akým témam sa venujete?
- Samozrejme, dominuje banícka tematika. Inšpirujú ma udalosti v bani a moje spomienky na ňu. Zobrazujem smutné aj šťastné okamihy strávené v podzemí. Veľmi mi pomáha, že aj po dvadsiatich rokoch si viem prácu v bani živo predstaviť. Každá rezba sa vyznačuje vlastným príbehom.
Handlovský rezbár vytvára aj monumentálne diela.
Aj keď sú vaše diela nepredajné, občas nejaké predáte?
- Áno. Ale robím to veľmi nerád, pretože každá jedna rezba pre mňa veľa znamená, zachytáva moje myšlienky a pocity. Moja tvorba je ako kniha, z ktorej nerád vytrhávam jednotlivé strany. Pre mňa má najväčší zmysel a význam ako celok.
Ktoré dielo je vášmu srdcu najbližšie?
- Čo práve robím, to mám v tom okamihu najradšej. Každé dielo keď vzniká, je mojím obľúbeným a zdá sa mi byť najlepšie. Každú jednu drevorezbu intenzívne prežívam, ale keby som sa musel rozhodnúť, najmilší mi je asi banícky pamätník, ktorý je umiestnený na handlovskom cintoríne. Je na ňom veľa postáv a každú jednu som precítil. Pri jeho výrobe som myslel na kamarátov, na baníkov, ktorí prišli o život, na ich trpiace manželky a deti. Bolo to pre mňa veľmi emotívne.
Vieme o vás, že sa nevenujete len drevorezbe. Čo iné rád robíte?
- Začal som písať piesne s baníckou tematikou, ktoré v našom regióne absentovali a vyrábam aj veľké píšťaly. Za jednu z nich ma tento rok ocenili v Detve na prehliadke ľudových nástrojov. Okrem toho sa veľmi rád venujem bežným činnostiam. Práca na záhradke ma napĺňa, hlavne keď svieti slnko. V bani som si ho za tých tridsať rokov príliš neužil, preto si viem teraz vážiť každý pekný deň, ktorý je pre mnohých samozrejmosťou.
Po čom túžite?
- Vždy som bral život tak, ako prišiel. Nemám žiadne veľké špeciálne túžby či plány do budúcnosti. Riadim sa tým, čo mi prinesie každý nový deň. Nielen v živote, ale aj v tvorbe. Preto neviem dopredu povedať, aké dielo zhotovím najbližšie. Počkám na inšpiráciu a podľa toho uvidím.
