Pokiaľ si rodina problém svojho blízkeho nepripustí, môže sa stať dokonca neznesiteľným. Existuje však možnosť, ako ho skvalitniť. Podľa Evy, matky duševne chorej Kiky, je najdôležitejšie správať sa tak, aby sme neubližovali a nebolo nám ubližované.
Prievidžanka Eva zasvätila svoj život pomoci ľuďom, pre ktorých sa aj bežný deň môže stať doslova peklom, tým, ktorí sa s realitou vyrovnávajú ťažšie ako iní - duševne chorí. Spúšťačom sa stali udalosti súvisiace s ochorením jej dcéry Kiky (35), u ktorej sa po narodení druhého dieťaťa objavila ťažká depresia sprevádzaná neurózou.
Chorá, nie rozmaznaná
Na udalosti spred ôsmich rokov Eva dodnes spomína s bolesťou v srdci. Kika, pre ktorú boli jej dve deti a domácnosť mimoriadne dôležité, ich zrazu začala zanedbávať.
„Dcéra bola zvyknutá obrátiť sa na mňa s každým problémom, kedykoľvek potrebovala. Keď som však nastúpila do zamestnania, mala som na ňu zrazu menej času a na svoje ťažkosti ostala sama," spomína Eva.
Keď zistila, že Kike nefunguje domácnosť a jej päťročná dcérka na seba prevzala časť povinností a starostlivosť o mladšieho brata, myslela si, že Kika je jednoducho rozmaznaná, alebo prepadla alkoholu. Ako Eva vysvetlila, „problémy svojej dcéry sme odsúvali, nevenovali sme im pozornosť a nikto z rodiny si neuvedomil, že ide o psychickú chorobu." Kika sa začala uzatvárať do seba, „žila vo svojom svete, nedoliehal k nej plač detí. Napokon sa svoju situáciu rozhodla riešiť skratovo a definitívne. Našťastie neúspešne," povedala Eva.
Oslobodzujúca samota
Keď si Kikina matka uvedomila, aký má v skutočnosti problém, rozhodla sa konať. „Dcéru hospitalizovali v nemocnici, liečba však najskôr nebola efektívna a na psychiatriu sa vrátila osemkrát po sebe."
Eva zistila, že zariadenie pacientke neposkytuje potrebnú anonymitu. Zvedavé otázky známych pri náhodnom stretnutí, nepríjemné pohľady. To je pocit, ktorý psychiatrickému pacientovi priťažuje a stále dookola spúšťa problémy. „Hľadali sme pomoc inde a premiestnenie do iného zariadenia sa ukázalo ako najlepší krok. Nebyť tejto zmeny, Kika by sa z toho nikdy nedostala," myslí si Eva.
A život sa zmení
Podľa jej slov je „každá psychiatrická diagnóza rovnako ťažká, nebezpečná a smrteľná." Vždy sa úplne zmení život celej rodiny chorého. Začiatky s Kikou, ktorá duševnou chorobou trpí už ôsmy rok, tiež neboli vôbec jednoduché.
„Najhoršia bola nevedomosť. Spočiatku sme dcére neverili, potom sme o jej probléme nič nevedeli, s jej diagnózou sme sa nikdy predtým nestretli. Spamätali sme sa, až keď nám poskytla rukolapné dôkazy, že je na tom skutočne zle a odmieta život, ktorý žije," povedala Eva. Kikin pokus navždy ukončiť svoje problémy nebol jediný. Utiekla sa k nemu niekoľkokrát, keď jej bolo najhoršie. Jej matka sa preto rozhodla, že bude stáť pri nej vždy a za každých okolností. „Chcem ju chrániť pred všetkou zlobou sveta, ktorej je voči duševne chorým veľmi veľa."
O psychických poruchách sa viac dočítate tu.
Ako vysvetlila, ľudia sú aj k jej dcére často nespravodliví. Keď sa necítila dobre, nepochopili ju a Eva už často nemala silu niekomu niečo vysvetľovať.
Žije pre druhých
„Mnohí ma odbíjajú slovami, prečo ju nedám liečiť. Ľudia si však neuvedomujú, že ona nemá angínu, nie je bacilonosič. Je jednoducho taká," bráni dcéru Eva. Až po Kikinom liečení, nepochopení a nespravodlivosti, ktorej musela čeliť v mnohých oblastiach života, jej mama pochopila, že dcéra trpí ochorením, s ktorým bude žiť dokonca života rovnako ako celá jej rodina.
„Už sme jej chorobu nemohli odmietať, rozhodla som sa preto preniknúť do problematiky psychiatrických ťažkostí," vysvetlila Eva, ktorá založila občianske združenie a dodnes sa venuje problémom a potrebám ľudí s duševnými poruchami, ktorým je zo strany spoločnosti často ubližované.
Jediné riešenie
Aby sa rodine s psychicky chorým žilo ľahšie, mali by príbuzní v prvom rade prijať skutočnosť, že ich blízky má problém. Aj keď tak neurobia, chorý ostane chorým, na tom sa nič nezmení. „Dobré je dozvedieť sa o danom ochorení čo najviac," upozorňuje Eva a dodáva: „Príbuzní si musia vždy uvedomiť, že ak im chorý ublíži, vedia to v sebe spracovať, no ak ublížia oni, človek s duševnými ťažkosťami to často nedokáže zvládnuť."
Kikina mama, ako tvrdí, si nikdy nepoložila otázku, ktorá logicky napadne každému, koho postihne nešťastie - prečo práve ja. „Na túto otázku radím zabudnúť každému. Nie je rozhodujúce prečo. Aj tak nikto nedostane odpoveď a nič to na probléme nezmení. Podstatné je rozmýšľať, ako konať ďalej, aby sme neubližovali a aby nám nebolo ubližované."
