KANIANKA. S tancom začínal v Prievidzi. Študoval v Banskej Bystrici, v Bratislave, Prahe a v Poľsku. Svoje tanečné a herecké umenie prezentuje na viacerých scénach, medzi nimi aj v činohre Slovenského národného divadla.
V kategórii najvýraznejší talent roka 2009 získal Cenu Bedřicha Fűsseggera. Cenu Tanečná osobnosť sezóny TAOS dostal za spoluvytvorenie a interpretáciu postavy Muža v predstavení Hexen od Debris company a postavy Odysea v predstavení Jablko alternatívneho divadla Elle Danse. Emil Píš.
Pochádzate z Kanianky. Kto vás priviedol k tancu?
- Bolo to už dávno, keď som navštívil prvý tanečný kurz a priviedol ma naň otec. Vďaka nemu som neskôr skúšal rôzne športy, hľadal aj niečo iné. S divadlom som začal v Prievidzi, v dielni mladých u Katky Súkeníkovej. A tak som sa dostal k pohybu. To, čo robím, totiž nazývam pohyb. Ten som v sebe objavoval a utvrdzoval som sa v ňom vo Fyzickom divadle v Prahe. Predtým som študoval na Strednej chemickej škole v Novákoch, neskôr na Akadémii umení v Banskej Bystrici v odbore herectvo. Po prestúpení na Vysokú školu múzických umení som už zostal v Bratislave. Medzitým som však navštevoval Akadémiu tetránlnych praktyk v poľských Gardzieniciach. Práve tam som sa utvrdil, že cesta pohybu je aj mojou cestou.
Na doskách, ktoré znamenajú svet hráva aj s Prievidžankou Slávkou Daubnerovou. Foto: ARCHÍV EP
V súčasnosti vás diváci môžu vidieť hneď na viacerých scénach, v niekoľkých predstaveniach.
-Som slobodný umelec na voľnej nohe a preto môžem pracovať súčasne na viacerých miestach. Začiatkom decembra budeme mať premiéru v Slovenskom národnom divadle s operou Čarovná flauta, v ktorej sa učím akrobaciu na hodvábe. V tomto istom kultúrnom stánku účinkujem v Predanej neveste či v Kocúrovi na korčuliach. Na Novej scéne pomaly končím v muzikáloch Neberte nám princeznú a Fontána pre Zuzanu. K mojim srdcovým záležitostiam však patria Alternatívne divadlo Elle Danse a predstavenie Jablko, súbor Debris company s hrou Hexen, no a v neposlednom rade prievidzské divadlo PAT s predstavením Polylóg.
Čo pre vás znamená tanec? Cítite sa viac tanečníkom alebo hercom?
- Tanec je široký pojem. Zameriavam sa na súčasný a vďaka nemu som aj získal ocenenia. A čím sa viac cítim? Pre mňa je najlepšie, keď môžem využiť herectvo a tanec dohromady. Obidve zložky mám rovnako rád, každá má pre mňa svoje čaro a preto sa v ich kombinácii cítim najlepšie. V súčasnosti je takýchto spojení na scénach viacero. Aj keď to tak možno z pohľadu diváka nevyzerá, sú to náročné predstavenia.
V jednom z rozhovorov ste vyjadrili želanie, zahrať si vo filme. Mladí herci sa však v súčasnosti skôr zviditeľňujú v seriáloch. Vás takáto cesta neláka?
- Mám rád film a práve v tomto období vzniká veľa dobrých, ale zväčša v zahraničnej produkcii. Určite sa rád niekedy ukážem na obrazovke, ale všetko má svoj čas. Tak, ako som náročný divák, tak mám kritický pohľad aj na slovenskú tvorbu. Lacný seriálový žáner mi veľmi prekáža. Dúfam, že som týmito slovami nikoho neurazil.
Emil Píš sa tancu venuje na viacerých scénach. Foto: ARCHÍV EP
Ste mladý človek, máte len dvadsaťdeväť rokov a umeleckú budúcnosť pred sebou. Premýšľate nad ňou?
- Niektoré plány sa ešte len rodia, iné sú už realitou, tak neviem, čo skôr. Popri domácich projektoch ako je Otello v Divadle Aréna, sa pozerám aj za hranice. Pracujem v koprodukčnom švajčiarskom projekte, ktorý by mal byť hotový v septembri budúceho roka. Niečo by som chcel naštudovať v Slovinsku s mojou osudovou divadelnou partnerkou Slávkou Daubnerovou a na chvíľu v rámci festivalu chcem okúsiť talianskeho diváka v Miláne.
Práce máte neúrekom. Rád sa vraciate do rodného regiónu na hornú Nitru?
- Samozrejme, mám tu veľa dobrých priateľov, ale v prvom rade skvelú rodinu. Rád sa vraciam aj pre prírodu, ktorú práve na hornej Nitre silno vnímam. A mám rád Bojnice, ktoré má vždy naplnia pokojom a niekedy aj nostalgiou.
