Juraj bol aktívnym športovcom, hrával hádzanú za Lehotu pod Vtáčnikom a nastúpil do posledného, maturitného ročníka na Strednej odbornej škole v Novákoch. Všetky jeho sny a plány mu prekazila nehoda počas cesty na hádzanársky zápas.
LEHOTA POD VTÁČNIKOM. Dopravné nehody sa nevyhýbajú ani mladým ľuďom, o čom svedčí množstvo smutných štatistík. Niektorí sa s následkami nikdy nevysporiadajú, sú však aj takí, ktorí v sebe nájdu silu bojovať a zvrátiť tak priazeň osudu na svoju stranu. Patrí medzi nich aj Juraj Hamáček z Lehoty pod Vtáčnikom, ktorý sa rozhodol, že sa svojmu zdravotnému stavu nepodriadi.
Po ťažkej dopravnej nehode, ktorú Juraj ako zázrakom prežil, by len málokto predpovedal, že bude ešte niekedy chodiť či rozprávať. Mladík sa však so svojím osudom nemienil zmieriť a dva roky po nehode robí rodine a priateľom stále väčšiu radosť.
Práve v ten deň nasnežilo
Juraj bol aktívnym športovcom, hrával hádzanú za Lehotu pod Vtáčnikom a nastúpil do posledného, maturitného ročníka na Strednej odbornej škole v Novákoch. Pripravoval sa na ukončenie štúdia a so spolužiakmi sa tešil z čerstvo vytlačených maturitných oznámení. Tie však už rozdať nestihol. Všetky sny a plány mu prekazila nehoda počas cesty na hádzanársky zápas.
Hamáčkovci sú šťastní, že sa ich syn nevzdal a neustále robí pokroky.
„Išli do Piešťan a Juraj sa tam veľmi tešil, pretože mal tušenie, že zápas vyhrajú. V dohrávke sa tak aj stalo, no už bez nášho syna," spomína na ten smutný deň jeho otec Ľubomír a pokračuje: „Bolo to v novembri a práve napadol prvý sneh. Auto, v ktorom chlapci cestovali, dostalo šmyk, prešlo do protismeru a narazilo do oproti idúceho vozidla. Práve zadnou časťou, kde sedel Juraj."
Zlé správy sú nečakané
Informácia o nehode zastihla Hamáčkovcov nečakane. „Najskôr nám Jurajov spoluhráč zavolal, čo sa stalo, povedal, že sú všetci živí. Keď sme však kontaktovali topoľčiansku nemocnicu, kde ležal, dozvedeli sme sa, že ak ho chceme ešte vidieť, máme prísť," rozpráva so slzami v očiach chlapcova mama Adriana.
Juraj utrpel rozsiahle zranenia. Okrem silného opuchu mozgu bojoval so zlomenou panvou, pomliaždenými pľúcami a poškodenými obličkami. Jeho vyhliadky neboli vôbec ružové a lekári dávali rodičom mizivú nádej so slovami „stávajú sa aj zázraky." Nikto im nevedel poradiť, čo robiť, ako synovi pomôcť. Lekári Hamáčkovcom odporučili len to, aby s Jurajom, ktorý ležal v umelom spánku, čo najviac komunikovali.
Aj keď im nemohol odpovedať, vnímal a počul. „Priniesli sme mu rádio a púšťali nahrávku, z ktorej sa mu prihovárali kamaráti, rozprávali sme mu o všetkom možnom," spomínajú rodičia. Veria, že to pomohlo, dokonca spomínajú na nenápadné dôkazy, že Juraj vnímal. „Občas sa mu napríklad zrýchlil tep, čo sme mohli vidieť na prístrojoch," vysvetlila Adriana.
Nejasná budúcnosť
Keď Hamáčkovci zistili, že pre rozsiahle poškodenie mozgu môže mať Juraj trvalé následky, bol to pre nich šok. Netušili, ako sa bude jeho stav vyvíjať a keď si ho po štyroch mesiacoch strávených v nemocniciach, priviezli domov, život sa im radikálne zmenil. Adriana odišla z práce, aby všetok čas venovala synovi. Starostlivosť a prebdené noci však mali svoj význam, Jurajov stav sa totiž pomaly zlepšuje. Každý, aj ten najmenší pokrok Hamáčkovcom robí nesmiernu radosť, dodáva im chuť do života a silu ďalej bojovať. Po počiatočnom neistom období im v srdciach opäť zasvietilo slnko.
Svoje urobilo aj domáce prostredie, stav sa však Jurajovi výrazne zlepšil po osemtýždňovom liečení. V priebehu pár mesiacov začal vnímať, odpovedať na otázky, sám sa obráti a ani sedenie mu už nerobí až také veľké problémy ako predtým. Aj keď sa môže zdať, že pokroky sa dostavujú veľmi rýchlo, Ľubomír tvrdí, že „zároveň aj veľmi pomaly." Hneď však doplnil, že aj za to sú nesmierne vďační.
Naučiť sa porozumieť
Aj napriek tomu, že Juraj ovláda abecedu a ani čítanie mu nerobí žiadny problém, ťažkosti má s porozumením a hovorením. Má totiž poškodenú pamäťovú a rečovú časť mozgu. Adriana verí, že aj to sa cvičením postupne zlepší.
Juraj túži dokončiť školu a opäť byť chlapom ako kedysi.
Mnohí ľudia s podobným osudom upadnú do beznádeje, strácajú chuť bojovať a žiť. Jurajov prípad to však rozhodne nie je. S úsmevom prikyvuje na otázky, či sa snaží zo všetkých síl alebo či sa teší, že raz dokončí školu. Tento chlapec je plný optimizmu a viery v lepšiu budúcnosť. V snahe uzdraviť sa ho naplno podporujú nielen rodičia a brat, ale aj kamaráti, spolužiaci, hádzanári, ktorí ho často navštevujú.
„Nerobí mu to problém, rád sa vidí s bývalými spolužiakmi a priateľmi," vysvetlil Ľubomír a Juraj nadšene prikývol.
O mladom Lehoťanovi rodičia prezradili, že je veľmi maškrtný a nikdy neodmietne sladkosť. Juraj však zbožňuje aj domácu stravu, ktorá mu postupne vracia sily aj stratenú hmotnosť. Sám je presvedčený o tom, že raz z neho bude opäť taký chlap ako pred nehodou.
Najradšej by vrátili čas
Je zbytočné pýtať sa ľudí, ako sú Hamáčkovci, po čom túžia. Je to úplne jasné, no nemožné. „Najradšej by som vrátila čas. Chcela by som sa raz prebudiť a zistiť, že to bol všetko len zlý sen," hovorí Adriana. Ľubomír ju doplnil, že budú najšťastnejší, keď sa Juraj postaví. Nielen kvôli sebe samému. Uľahčilo by to situáciu celej rodine. Dom Hamáčkovcov je totiž plný schodov. „Je ich tu až 34," vysvetlil Ľubomír a dodal: „Je obtiažne Juraja po nich znášať a vynášať, potrebovali by sme výťah." Je to však mimoriadne komplikované na realizáciu aj financovanie. „Našou najväčšou túžbou preto je, skôr ako výťah postavíme, aby sme ho už nepotrebovali."
