PRIEVIDZA. Pred dvadsiatimi rokmi pracoval ako fotograf v Hornonitrianskom múzeu. Od začiatku sledoval a zvečňoval na celuloidový film všetko, čo sa v tom čase dialo v Prievidzi.
Nebol revolucionár, zaznamenával dobu a udalosti. Robil to rád, z vlastného presvedčenia. Konečne ho nik do ničoho nenútil.
Začali to amatérski umelci
Dvadsaťročná doba už síce ubrala z mnohých spomienok, no niektoré stretnutia, udalosti a ľudí nosí Milan Gross stále v mysli.
„V Prievidzi sa začali prvé nespokojné hlasy ľudí verejne ozývať 24. novembra 1989. Vo vtedajšom klube umenia na Pribinovom námestí bola vernisáž dvoch výtvarníkov Petra Bišofa a Štefana Beličku. Boli na nej aj dvaja študenti zo Žiliny. Adrenalín z nových informácií stúpal, slovo dalo slovo a ocitli sme sa na námestí. Bolo nás asi tridsať, pokrikovali sme heslá, aké, to si už dnes veru nepamätám," spomína fotograf.
Odvtedy Milan Gross nechýbal na žiadnej manifestácii, na žiadnom vystúpení obyvateľov mesta, regiónu, mladých ľudí. „Nebol som revolucionár, zaznamenával som len dobu a udalosti. Postavil som sa na stranu vtedajšej menšiny, sledoval, počúval a fotografoval."
Nechýbal ani na generálnom štrajku, ktorý bol 27. novembra 1989 na námestí v Prievidzi, zdokumentoval veľkú sviečkovú manifestáciu, bol súčasťou rokovaní, štrajkov, z času na čas si odskočil nasávať revolučnú atmosféru do Bratislavy či Prahy. Fotoaparát mu v batožine nikdy nechýbal.
Stal sa sám sebou
Nežnú revolúciu charakterizuje s odstupom času ako nádej, spontánnosť, optimizmus, návrat k demokracii, ľudskej slobode. „Otvorili sa mi oči, stal som sa človekom," hodnotí Milan Gross.
Keď opadli najhorúcejšie emócie, zmiernilo sa tempo verejných vystúpení, uvedomil si, že je iným človekom - slobodným. „Začal som o sebe rozhodovať sám. Nik mi nič neprikazoval, neurčoval mantinely, za ktoré nesmiem zájsť."
Fotografie Milana Grossa nájdete tu.
Pol roka po Nežnej revolúcii začal žiť Milan Gross, ako sa vtedy tomu vravelo, na voľnej nohe. Rozhodoval už len sám o sebe. „Sloboda je k nezaplateniu, škoda, že si to mnohí ľudia ani dnes, po dvadsiatich rokoch neuvedomujú. Je mi z toho niekedy smutno. Hlavne, keď v bývalom režime vidia niečo pozitívne mladí ľudia, ktorí v tej dobe ani nežili, alebo si na všetky príkoria nepamätajú."
Zodpovednosť za svoje rozhodnutia musí niesť človek sám do konca života. Fotograf priznáva, že i on urobil zopár nie práve najšťastnejších, nechváli sa však s nimi, pretože to bola jeho voľba.
Stovky fotografií
Udalosti Nežnej revolúcie v roku 1989 Milan Gross systematicky fotografoval. Má stovky detailov, uložených na negatívoch a diapozitívoch. Začal ich technicky spracovávať tak, aby kvalita fotografií zodpovedala dnešnej dobe.
„Nestihol som však pripraviť dokument z mojich fotografií k 20. výročiu revolúcie. Nič však nie je stratené. Bulletin, knižka, brožúrka, neviem akú formu ešte zvolím, môže vyjsť aj o päť rokov. Chcem zanechať stopu, že sa také niečo udialo. Čím ďalej bude menej tých, čo si budú pamätať. Nik však nemôže spochybniť vypovedaciu hodnotu fotografie. Aj keď čiernobielej," dodal.
Spomínanie zakončil priam filozofickým konštatovaním. „Minulosť bola taká aká bola, dokument chystám pre budúcnosť, lebo čas, keď si ľudia začnú rok 1989 viac ceniť ešte len príde."