HANDLOVÁ. Okamih neopatrnosti mohol dnes už takmer tridsaťročnému Jozefovi Mesíkovi obrátiť všetko naruby. Aj keď prišiel o časť ruky, jeho život sa nezmenil, iba sa uberal trochu iným smerom ako do nešťastnej udalosti.
Ako každý pätnásťročný chlapec, aj on sníval o diskotékach, prvých láskach, zábave s kamarátmi. Namiesto toho sa učil písať a venoval sa športu.
Zlý darček k MDŽ
Bol práve Medzinárodný deň žien. Jozef aj so svojím bratom našiel výbušninu.
„Dali sme ju otcovi, chcel ju pred nami schovať, no nestihol to, pretože prišla návšteva. Videl som, kam ju odložil a zobral som ju. Začali sme ju rozoberať. Odrazu mi vybuchla v ruke. Horší darček som mame k MDŽ naozaj nemohol dať," zaspomínal si Jozef na nešťastnú udalosť.
Skončil v nemocnici, ktorá sa na dlhé obdobie stala jeho domovom. Prekvapujúco novú situáciu zvládal výborne, čo pripisuje hlavne podpore od rodiny.
„Stáli pri mne. Mám skvelých rodičov a úžasného brata. Vďaka nim som sa so všetkým veľmi rýchlo vyrovnal. I keď oni mi doteraz hovoria, že ja som podržal v tých neľahkých chvíľach ich," hovorí Jozef.
Bronzová bodka za pretekaním
Mama s ním v nemocnici trávila veľa času, s ňou sa učil písať ľavou rukou. Otec jeho pozornosť upriamil na šport.
„Vďaka spolužiakovmu otcovi som sa dostal medzi postihnutých športovcov. Vyskúšal som atletiku, zjazdové lyžovanie, bežecké lyžovanie a cyklistiku. Tá sa mi najviac pozdávala. Otec, bývalý bežec na lyžiach, ma zas viedol k tomuto zimnému športu. Bol som prvý telesne postihnutý na Slovensku, ktorý behával na lyžiach. Predtým sa tomuto športu venovali iba ľudia so zrakovými problémami," vysvetlil Jozef.
Foto: ARCHÍV JOZEFA MESÍKA
Sezóny v bežeckom lyžovaní a v cyklistike sa mu prelínali, preto sa musel rozhodnúť pre jeden z týchto športov. Zvíťazilo lyžovanie. Trénoval ho otec a Jozef priznáva, že „ako tréner bol ku mne nekompromisný. A som mu za to vďačný, pretože ma to zocelilo. Otec, keďže nemal trénerské licencie, sa mi nemohol venovať, navyše ani platové podmienky neboli dobré. Ujali sa ma iní tréneri."
Už dva roky po nehode bol Jozef na prvých majstrovstvách Európy v behu na lyžiach telesne postihnutých. Nedosiahol výrazné výsledky, odborníci v ňom však videli potenciál pre budúcnosť. Štart na paralympiáde v japonskom Nagane mu priniesol siedme miesto v biatlone, pretože tento šport bol súčasťou bežeckého lyžovania.
„Biatlon som mal rád, pretože som dobre strieľal. A z biatlonu mám aj paralympijskú bronzovú medailu zo Salt Lake City z roku 2002. Pôvodne som síce skončil štvrtý, ale víťazovi pre doping odobrali medailu, tak som sa posunul na tretiu priečku," približuje svoj najväčší športový úspech Jozef.
Protéza pre iných
Po paralympiáde však s aktívnym športom skončil. „Uvedomil som si, že sa musím niekde v živote zaradiť, z niečo žiť. Odišiel som do Trenčína do školy, po jej skončení som začal podnikať s optickými sieťami a internetom. Podnikám stále a v Trenčíne som už zakotvil. Do Handlovej, kde mám rodinu, sa však stále rád vraciam," zdôrazňuje Jozef.
Úplne sa osamostatnil, vie si so všetkým sám poradiť, nespolieha sa na iných.
„Myslím, že som rovnaký človek, ako ktokoľvek iný. Len nemám ruku. A to predsa nie je žiadne postihnutie. Medzi športovcami som stretol ľudí, ktorí nedokážu pohnúť veľkou časťou tela, sú ochrnutí a na vozíkoch. Oproti nim nie je moja chýbajúca ruka nič," prekvapuje Jozef a dodáva: „Nemám rád, keď ma niekto ľutuje a považuje ma za chudáčika. Na to nie je dôvod. Ja žijem plnohodnotný život."
Namiesto chýbajúcej ruky nosí protézu, ktorá je však len akousi estetickou náhradou. V lete si ju niekedy vôbec nenasadzuje. Na ulici často púta pozornosť, baví sa, keď sa niekto na neho zapozerá a potom do niečo narazí.
„Protézu nosím viac kvôli ľuďom, nie kvôli sebe. Pre mňa je prakticky využiteľná len pri šoférovaní, pri radení rýchlostí. Keď zapájam optické káble v nejakej domácnosti, protézu si zložím, sám vŕtam diery a naťahujem káble. Ľudí tým prekvapujem, sledujú, ako všetko zvládam."
Bez ľutovania
Dnes sa už s posmeškami nestretáva. Na strednej škole však občas za svojím chrbtom počul, že je mrzák.
„Vtedy ma to zabolelo. Dnes viem, že to bola dobrá príprava do života. Uvedomil som si, že radšej nemať ruku ako nič v hlave."
Optimisticky naladený Jozef povzbudzuje aj iných telesne postihnutých ľudí, aby si našli v živote svoje miesto.
„Mali by sa niečomu venovať, napríklad športu, ako ja. Nebudú myslieť na svoje trápenie, naučia sa bojovať s prekážkami. A určite by sa nemali sami ľutovať a nechať sa ľutovať inými," dodal Jozef.
