Na prestížnom svetovom festivale amatérskeho divadla v Monaku prievidzskí ochotníci zažiarili. S akou hrou zaujali divákov?
- V Monaku sme hrali hru Bertolda Brechta Malomeštiakova svadba. Ja mám smolu, prvých pätnásť minút nehovorím, improvizujem, hrám mimikou a gestami. Až potom nabehnú ostatní svadobčania. Bolo to ťažké, ale zaujali sme. Diváci odchádzali z nášho predstavenia nadšení. Videl som hrať Japoncov, Rakúšanov, Španielov a Venezuelčanov. Náš súbor je inde, vo vyššom leveli. Dostali sme oficiálne ponuky na vystúpenia vo Venezuele, Rakúsku, Nórsku a Nemecku. Je to pekné, potešilo nás to. Veď to bolo ohodnotenie nášho vystúpenia. Má to však jeden háčik - peniaze.
Na Scénickej žatve v Martine ste dostali Cenu Jozefa Kronera. Čo to pre vás znamená?
- Veľmi veľa. Ako amatérsky herec už nemám čo iné dosiahnuť, žiadne ocenenie. Cena Jozefa Kronera je taký slovenský Oscar pre amatérov, je najväčším ocenením amatérskeho herca. Po dlhej dobe mi zvieralo hlasivky. Veď odznelo, že niektorí amatéri sú lepší ako profesionálni herci. Mne adresovali slová, že som ako Kroner, že mám veľké srdce. Bolo to dojímavé.
Stretli ste sa osobne s majstrom Kronerom?
- Na festivale slovenských hier v Palárikovej Rakovej v roku 1993 som sa s ním stretol. Ja a Evka Líšková sme vtedy získali cenu za herecký výkon v hre Čaj u pána senátora, ktorú som aj režíroval. Po predstavení prišiel za nami, bol nadšený, napísal do bulletinu, že som sa bravúrne zhostil svojej úlohy. Bol to veľký zážitok.
Ste chemický inžinier. Čo má vaša profesia spoločné s divadlom?
- Prvé skúsenosti s amatérskym divadlom som získal na internáte Mladá garda v Bratislave. Bol som piatak a začali sme robiť divadlo malých javiskových foriem a zábavné programy so známymi umelcami. Pochádzam z Partizánskeho, tam som po škole aj zakotvil. Miestni ochotníci tam nacvičovali hru Scapinove šibalstvá od Molièra. Sedem dní pred premiérou zomrel jednému z hlavných predstaviteľov otec. Prišli za mnou, aby som pomohol. Vedeli, že v Bratislave som niečo robil. Neodmietol som, za taký krátky čas som sa všetko naučil. Odvtedy od divadla nemôžem odísť, toto bol asi ten prvý a správny impulz.
Štefan Orság v Malomšitakovej svadbe. Foto: MILAN GROSS
Ako ste sa dostali k prievidzským ochotníkom?
- Do Prievidze som sa priženil. Asi rok som nehral, potom ma pozvali a som v áčku doposiaľ. Divadlo je pre mňa droga. Pre niekoho je vášňou rybačka. Ja to síce nechápem, ale rybár zase nepochopí, čo vidím na divadle.
Pred Scénickou žatvou ste rekapitulovali svoju hereckú minulosť. Koľko postáv ste doposiaľ stvárnili, ktorá bola pre vás najťažšia?
- Hrám od roku 1974 a odvtedy som hral asi päťdesiat postáv. Na niektoré sa nezabúda. V roku 1985 som hral s Norou Porubcovou v hre Maximalista. Bol to dva a pol hodinový koncert nás dvoch. Rád spomínam na Orwellovu Farmu zvierat, kde som hral Napoleóna. Za najťažšiu hru však stále považujem Záveje, ktorú režíroval Mišo Babjak. Hrali sme so živými zajacmi. Nie, že by som sa ich bál. Ale tá predstava, že keď otvorím druhý chlievik a rozutekajú sa mi po javisku, bola hrozná. Mal som z toho väčšie nervy ako z celej inscenácie. Spomenúť musím aj Malomeštiakovu svadbu, obľúbil som si ju. Hrali sme ju už tridsaťpäťkrát.
Malomeštiakova svadba sa vám spočiatku nepozdávala?
- Nie, že nepozdávala. Bol to však iný, modernejší štýl herectva. Na pódiu som pätnásť minút sám, myslel som si, že sa stratím. Postupne som sa v hre však našiel.
Nelákala vás dráha profesionálneho herca?
- V minulosti určite nie, pretože herci museli hrať aj to, čo nechceli. Neviem, či by ma to uspokojilo. Aj som dostal nejaké ponuky, ale toľko som študoval tú ťažkú chémiu, že som ju nemohol len tak hodiť za plece.
Na hornej Nitre pôsobilo v minulosti niekoľko známych amatérskych divadiel. Dnes ich je však ako šafranu. V čom vidíte príčinu?
- V prvom rade je to nedostatok peňazí. Sú potrebné pri nácviku každej divadelnej hry, či inscenácie. Potom je to zmena životného štýlu. Internet, televízia. Ľudia sú pohodlní, nechce sa im odísť z domáceho gauča. Keď tak možno raz za rok urobia, sú nadšení, že boli na živej kultúre. Svoje však zohráva i fakt, že amatérskemu divadlu spoločnosť nepripisuje taký význam ako kedysi.
Má amatérske divadlo teda šancu na prežitie?
- Dúfam, že áno. Raz musia ľudí omrzieť telenovely a seriály. Aj dobrú muziku si doma púšťate z cédečka. Živý koncert umelca akéhokoľvek žánru je podľa mňa zážitkom, na ktorý sa tak ľahko nezabúda. Ja tiež doma počúvam hudbu Toma Jonesa, vždy sa ma však zmocní eufória, pretože si spomeniem na jeho koncert v Prahe, na ktorom som bol. Preto by podľa mňa nemalo vymrieť ani amatérske divadlo.
Aká je vaša vysnívaná postava, ktorú by ste si ešte chceli zahrať?
- Už nesnívam. Zahral som si aj zlých aj dobrých, veselých i smutných, viac však inklinujem k veselším postavám. Rád hrám role zo súčasnosti. Dúfam, že s naším divadlom začneme už čoskoro nacvičovať novú hru a že ma do nej obsadia.
