Po minulotýždňovej domácej prehre prievidzských hokejistov so Senicou 1:2 po predĺžení sa rozhodol z postu trénera mužov MŠHK odstúpiť Slavomír Mjartan. Pri kormidle ho vystriedal Juraj Pažický, ktorý dovtedy viedol juniorku i dorast Prievidze. Bývalému trénerovi Prievidze sme položili niekoľko otázok.
Rozhodli ste sa skončiť pri mužoch MŠHK. Sú za tým len výsledky, či aj iné dôvody?
- Dôvod je jasný, nie sú výsledky, mužstvo je posledné v tabuľke. Rozhodol som sa tak skončiť. To už tak býva, že keď sa družstvu darí, sú dobrí hráči, keď sa nedarí, tak je zlý tréner. Na to sa však nechcem vyhovárať. Chalani chceli mať domáceho trénera, väčšinu prievidzských hráčov som v minulosti trénoval, dobre sme sa poznali. Myslel som si, že to bude výhoda, no ukázalo sa, že je to skôr nevýhoda. Hráčom akoby chýbalo viac rešpektu voči mne. Síce plnili na tréningoch, čo som povedal, no neurobili nič navyše, nedokázal som ich zdravo vyburcovať. Určite majú na viac, ako doteraz ukázali. Bolo teda potrebné urobiť nejakú zmenu, dať mužstvu nový impulz. Snáď to naštartuje tím k lepším výkonom.
Boli ste rozhodnutý už pred zápasom so Senicou, že keď prehráte, odstúpite?
- Pôvodne som chcel skončiť už skôr, no po dohode s manažérom MŠHK Róbertom Frimmelom som sa rozhodol, že ešte minimálne zápasy v Topoľčanoch, Trnave a doma so Senicou povediem ako tréner. Povedal som si, že ak v nich nezískame aspoň päť bodov, skončím. Nezískali sme nakoniec ani jeden. Prievidza si prvú ligu zaslúži. Dúfam, že pod novým trénerom sa chalani konečne zobudia a dostavia sa aj výsledky.
Vo všetkých troch spomínaných zápasoch ste siahali po bodoch, no mužstvo nedokázalo zúžitkovať svoje šance.
- Je to pravda, herne to neraz nebolo zlé, no čo z toho, keď sme nedávali góly a prehrávali. Momentálne to už nie je o hernom prejave, ale o bodoch. My potrebujeme v súčasnej situácii hlavne bodovať a dostať sa z dna tabuľky vyššie. Víťazstvá by navyše pritiahli do hľadiska aj viac divákov. Málo sme sa však v stretnutiach gólovo presadzovali, nedokázali sme vo väčšej miere využívať ani presilové hry, ktoré neraz rozhodujú zápasy. Problém však bol v tom, že sme ich ani nemali kedy poriadne nacvičiť. Piati hráči sú študenti, takže mužstvo som mával pokope vždy až vo štvrtok poobede. A to samozrejme bez posíl z Trenčína, ako aj Molnára a Horníka, ktorí chodili rovno na zápas.
Viackrát ste prehrali veľmi tesne, nedokázali ste dobre rozbehnuté zápasy doviesť do víťazného konca. Čomu to pripisujete? Bolo to psychikou? Chýbala chalanom väčšia túžba po víťazstve?
- Samozrejme, časté prehry, aj vo vyrovnaných zápasoch, mužstvu nepridali na psychike. Ako som už spomenul, niekedy mi chýbalo, aby hráči viac zabojovali, dali do hry srdce. Viacerým hokejistom taktiež chýbali skúsenosti herného charakteru, v minulej sezóne hrávali len sporadicky, na ľade dostávali málo šancí. Pod našu hru sa bezpochyby podpísala aj slabá letná príprava. I keď hráči tvrdili, že trénovali individuálne, nebolo to ono. Spoločná príprava bola krátka, jeden odohraný prípravný zápas je veľmi málo. Hráči sa tak postupne zohrávali v priebehu sezóny.
Neraz ste po stretnutiach avizovali, že problémom Prievidze sú najmä obrancovia.
- Ten problém bol najmä v úvode sezóny, sčasti sa ho podarilo vyriešiť. Trenčín k nám začal posielať miesto jedného dvoch obrancov, navyše sa vrátil k hokeju Kristián Šimo. Po pár zápasoch, keď sa rozohrá, bude určite platným hráčom. Posilnil nás aj Horník, odchovanec trenčianskeho hokeja. Káder MŠHK má momentálne určite na viac ako na posledné priečky tabuľky.
Dáte si od hokeja teraz oddych, či sa hneď vrátite k prievidzskej mládeži?
- Už som sa vrátil, trénujem prievidzský dorast. Hokej ma síce vie niekedy znechutiť, no baví ma, prináša mi množstvo pozitív a pekných zážitkov.
