Pred desiatimi rokmi transplantovali v nemeckom Essene Zite Michálekovej väčšiu časť pečene jej brata Vladimíra. Choroba neúprosne postupovala. Podľa lekárov mala v tom čase pred sebou už len mesiac života. Obaja všetko prežili. Bolesť, útrapy, peklo neistoty. Dnes na to nemyslia, obaja sa tešia z vnúčikov.
Po operácii pankreasu sa Zite Michálekovej zhoršoval zdravotný stav. Neexistovala nádej, že sa jej chorá pečeň spamätá. Do úvahy pripadala jedine transplantácia. Nedostatok darcov orgánov, ale aj diagnóza, utvrdzovali lekárov, že život jej môže zachrániť len niekto z príbuzných, cudzí darca orgánu neprichádzal do úvahy. Zaklopala na dverách brata Vladimíra Kútneho z Nitrianskeho Rudna. Neodmietol. Sestra je sestra, skonštatoval aj po desiatich rokov od operácie.
Najhoršie bolo čakanie
Súrodenci Zita a Vladimír nehovoria o podrobnostiach. Už je to dávno. Pamäť človeka je k ľudskej bolesti a utrpeniu blahosklonná. Zlé skúsenosti potláča do úzadia, na pozitívne dovolí spomenúť.
Keď lekári z nemeckého Essenu navrhli, či by pani Zite nemohol darovať pečeň niekto z príbuzných, do úvahy z jej štyroch súrodencov prichádzal jedine brat Vlado. Mal so sestrou Zitou zhodnú krvnú skupinu - 0, ale aj Rh faktor negatív.
„Po desiatich rokoch si už presne nepamätám, o čom sme sa so sestrou zhovárali. Nie je to podstatné. Vedel som, že Zita potrebuje pomoc. Nerozhodoval som sa dlho. Chcel som však vedieť o rizikách, ktoré môže priniesť transplantácia pečene. Nemal som ani štyridsať, doma tri nezaopatrené deti, rozostavaný dom. Budem sa môcť po operácii vrátiť k svojej práci v hore, pýtal som sa. Drevorubač musí mať kondíciu, zostane mi? Pýtal som sa. Docentka Kupčová mi povedala, že v Nemecku je to bežná operácia s trochu väčším rizikom, rozhodol som sa. Sestra je sestra. Komu inému má človek pomôcť, ak nie svojim blízkym. Neľutujem. Bolo to správne rozhodnutie," rozvravel sa Vladimír Kútny z Nitrianskeho Rudna.
Najhoršie pre neho bolo čakanie. Znervózňovali ho vyšetrenia, ktoré musel absolvovať v Bratislave, zdali sa mu nekonečné. Znovu ich musel absolvovať v Essene. Tím odborníkov rozhodol, že aby mala Zita šancu žiť, musia mu odobrať až šesťdesiat percent pečene. Súhlasil aj s tým.
„Nemyslel som na to, že sestre zachránim život. Vedel som však, že bez mojej pečene by šancu nemala. Bola východisko z núdze. Keby sa čakalo ešte mesiac, bolo by asi neskoro," necháva sa predsa len uniesť spomienkami Vladimír Kútny z Nitrianskeho Rudna.
Súrodenecké vzťahy medzi Zitou a Vladom sa upevnili, obaja sa tešia z vnúčeniec. Foto: VIERA KLASOVITÁ
Pred a po
Pred transplantáciou ležali súrodenci v jednej izbe. Operovali ich v jeden deň. Vladimíra šesť hodín, Zitu desať. On odišiel po dvoch týždňoch domov, Zita sa strábila omnoho dlhšie. Nastali rôzne komplikácie, zvládla ich. Nebolo to však jednoduché. „Telo pečeň prijalo, mňa však deprimovalo všetko. Bolesť, ktorú musel brat podstúpiť, i moja vlastná, odmietala som jesť, rozčuľovali ma hadičky, čo mi trčali z brucha, zlyhávali mi obličky, po transplantácii ma ešte dvakrát operovali. Bože, nechcem už na to ani myslieť. Po dvoch mesiacoch od operácie ma previezli z Essenu do Bratislavy na Kramáre. Konečne som videla manžela a moje dve deti. Ani vtedy som si nemohla povedať, že som vďaka Vladovi za vodou. Prežila som neľahký rok," zaspomínala si pani Zita.
Po jedenástich mesiacoch maródky sa Vladimír vrátil do práce. Ani to nebolo jednoduché. Po operácii schudol pätnásť kíl. „Postupne sa mi kondícia vrátila. V hore pracujem doteraz. Nemám žiadne zdravotné problémy, dokonca môžem jesť aj slaninku. Škodí mi len štipľavé," hovorí Vladimír.
Desať rokov
V čase operácie žila Zita Micháleková v Prievidzi. Dnes býva v Nitrianskom Rudne, na tej istej ulici ako jej záchranca. „Zdravie mi slúži, Vlado mi daroval desať rokov života. Verím, že ich bude ešte viac. Obaja sa tešíme z vnúčeniec, Vladimír zo Sabinky, ja z Lukasa. Sú to naše slniečka," ukončila spomínanie pani Zita.
Za to, že Vladimír Kútny daroval svojej sestre časť pečene ho odmenili za humanitný čin roka 1999, dar roka 1999 a ocenil ho aj prezident republiky.
Humanitu, cítenie s inými majú asi súrodenci Kútni v génoch. Milan Kútny je dobrovoľný darca krvi, v tomto roku si prevzal diamantovú plaketu Jana Janského.
