PRIEVIDZA. Komunikatívnosť, dôstojný rečnícky prejav a odvaha nesmú chýbať zástupcom samosprávy, ktorí robia civilné obrady. Prievidzská poslankyňa Jana Vršková i jej kolega Milan Budač sa snažia, aby bol každý obrad jedinečný pre tých, ktorým je určený.
Obaja priznávajú, že najťažšie je lúčenie so zosnulými, ktorých poznali. Ľahké pre nich nie sú ani sobáše, pri ktorých sa snúbenci tvária znudene a čakajú, kedy už všetko skončí.
Odvaha na pohreby
Na začiatku volebného obdobia si prievidzskí poslanci spomedzi seba zvolili siedmich, ktorí vykonávajú civilné obrady.
„Výber nemôže byť náhodný. Adepti na takýto post musia mať aj isté predpoklady, predovšetkým dobrý prejav ale aj odvahu," hovorí Jana Vršková, ktorá vedie obrady.
Jej kolega Milan Budač dopĺňa: „Odvaha je potrebná predovšetkým pri pohreboch. Zo siedmich poslancov sa so zosnulými lúčime len traja. Ostatní vravia, že by to nezvládli. Chápem ich. Nie je jednoduché prihovárať sa pozostalým vo chvíľach, ktoré sú pre nich ťažké. Navyše často poznáme aj samotného zosnulého."
Poslanci sa na každý obrad musia pripraviť, patrične sa obliecť, ženy navštívia aj kaderníka. „Stalo sa mi už, že som dopoludnia vítala deti do života, tesne po obede bola rozlúčka na pohrebe a hneď na to nasledoval sobáš. Na každý obrad sa pripravíme nielen zovňajškom, ale naladiť sa naň musíme aj vnútorne," priznáva J. Vršková.
Nielen nevesty dnes chodia k oltáru oblečené netradične. Foto: ILUSTRAČNÉ REUTERS
Druhý bozk
Pre snúbencov je svadobný deň jedinečný. Sobášiaci im ho nechce nijako pokaziť, skôr naopak. „Ku každému sobášu pristupujeme ako k veľkej neopakovateľnej slávnosti. Samozrejme, isté formality musíme dodržať, napríklad spýtať sa, či snúbenci poznajú navzájom svoj zdravotný stav. Vyžaduje to slovenský právny poriadok. Viacerí sa nad tým pousmejú. Táto otázka bola trochu zvláštna aj pre mňa, keď som ju kládol takmer 70-ročnému páru, ktorý celý život žil spolu, len nebol zosobášený," spomenul si M. Budač.
Rovnako je nutné, aby snúbenci povedali „áno". Musel ho vysloviť aj ženích, ktorý predtým na otázku, či si snúbenicu berie za manželku odpovedal: „Jasne, veď na to som sem prišiel."
Poslanec Milan Budač nevie zabudnúť na pár, ktorý sobášil až trikrát. „Pri treťom sobáši neveste trvalo asi sedem sekúnd, kým vyslovila áno. Bol to neskutočne dlhý čas. Hrobové ticho, ktoré bolo v obradnej sieni, sa dalo krájať."
Sobášiaci musia byť pripravení na všetko. Napríklad aj na snúbencov v krátkych nohaviciach. „Nestáva sa to často, ale občas máme takýto pár. Ženích má na nohách šľapky, unudene pozerá na hodinky a obaja žujú žuvačky. Napriek tomu sa snažíme obrad urobiť čo najdôstojnejšie," hovorí J. Vršková a M. Budač ju dopĺňa: „Oveľa viac sa nám páči, ak sú mladomanželia spontánni. Napríklad, keď sa pobozkajú skôr, ako ich na to vyzveme. Potom nám neostáva iné, len im s úsmevom povedať, aby si dali už svoj druhý manželský bozk."
Spätná väzba
S mladomanželmi sa sobášiaci stretávajú aj neskôr, na ulici či v obchode. „Je príjemné, keď nás pozdravia, prezradia, ako sa im darí, pochvália sa, čo majú nové," teší sa M. Budač.
Poslankyňa Jana Vršková sa už stretla s tým, že pár zosobášila a po čase vítala do života aj ich dieťa. „Dokonca sa mi raz stalo, že keď mali druhé dieťa, vyslovene si želali, aby som obrad opäť viedla ja. Takáto reakcia ma vždy poteší."
