Ľuboš, ste s tretím miestom HBK maximálne spokojný, či vzhľadom na to, že ste boli viacero kôl lídrom extraligy, by ste za skutočný úspech brali len účasť vo finále?
- Tretie miesto beriem ako veľký úspech prievidzského basketbalu. Pred začiatkom sezóny sme absolútne neuvažovali o tom, že by sme mohli patriť k ašpirantom na cenné kovy. Možno je to pre niektorých fanúšikov, ktorí chceli bezpodmienečne vidieť HBK vo finále, čiastočný neúspech, ale keď sa na to pozrieme reálne, Nitra si zložením kádra i hrou finále zaslúžila. My môžeme byť radi, že máme bronz, veď viacero kvalitných celkov zostalo bez medaily.
V čom predčili Prievidžania Spišiakov v sérii o bronz? Čo napokon vo vyrovnanej sérii rozhodlo o držiteľoch bronzových medailí?
- Ťažko povedať, rozhodli maličkosti. Možno na Spišiakov, ktorí vlani nezvládli boj o bronz, doľahol určitý tlak zodpovednosti, s ktorým sa nevedeli vyrovnať. Najmä prvé dva zápasy boli z ich strany slabšie, potom síce nabrali dych, no záver série opäť patril nám.
Necítili ste zvýšený psychický tlak aj vy, keď sa Spišiakom podarilo vyrovnať sériu z 2:0 na 2:2 na zápasy?
- Bolo ho cítiť, trochu nám zväzovala ruky i nohy nervozita. Možno to aj diváci videli, že sme sa v úvode rozhodujúceho zápasu akoby báli strieľať, nedávali sme koše ani z ľahkých pozícií a sami sme tak udržali Spišiakom v prvom polčase nádej na bronz. Postupne, aj s podporou fanúšikov, ktorí naše mužstvo hnali vpred, to z nás opadlo, psychicky sme sa uvoľnili a potom to už išlo.
Prievidžania dohrávali sezónu bez Immnika, Jašša, zdravotne neboli v poriadku ani ďalší hráči. Keby bol hornonitriansky tím v plnej sile, postúpil by do finále?
- O tom je ťažké polemizovať. No myslím si, že by sme v semifinále Nitru viac potrápili a séria by sa natiahla na maximálny počet zápasov. Všetko zlé, čo sa stane, je však na niečo aj dobré. Tým, že sme prišli o tvorcu hry Imminka si niektorí hráči uvedomili vážnosť situácie, začali poctivejšie trénovať, pripravovať sa na zápasy. Banskobystričanov sme v prvom kole play-off dokonca našou hrou bez Imminka zaskočili. S Bosákom a Ridzoňom na rozohrávke nevedeli, čo od nás môžu očakávať a napokon nám podľahli už po troch zápasoch. Nitra to už bol ťažší oriešok. Nitrania mali veľmi kvalitného rozohrávača, ktorý dokázal nielen presne zakončovať, ale aj vynikajúco rozdávať prihrávky. V tejto sérii nám citeľne chýbal nielen Immink, ale aj Jašš, ktorý v predchádzajúcich zápasoch dokázal kvalitnou obranou čiastočne znechutiť Lawrenceovi basketbal.
Je pre vás osobne tretie miesto Prievidze dosiaľ najväčší športový úspech?
- V seniorskej kategórii je to moja prvá medaila, takže áno. Aj keď zasa veľmi to neprežívam, v športovej kariére som mal iné a vyššie ciele ako zisk medaily v slovenskej extralige. Žiaľ, tie už skončia nenaplnené.
Zisk bronzových medailí ste si predsa len užili. Oslavovať sa začalo už po zápase na palubovke prievidzskej športovej haly a tam sa iste neskončilo.
- Išli sme potom do jedného prievidzského podniku, nasledujúci deň sme mali v dobrej atmosfére spoločnú rozlúčkovú večeru, kde sme posedeli s členmi vedenia, so sponzormi a zástupcami mesta. Ďalšie oslavy už boli individuálne.
Koho by ste ako kapitán vyzdvihli z prievidzského tímu za výkony v play-off?
- Viliam Ridzoň si zaslúži veľkú pochvalu, odviedol na palubovke množstvo 'čiernej' roboty. Dosť sa medializovali moje zranenia, no i on hral so zraneniami a vždy dával do zápasu všetko. Vedel zúročiť svoje skúsenosti z viacerých play-off, bol veľmi agresívny, kvalitne doskakoval, vedel dobre dirigovať spoluhráčov. Samozrejme, vynikal aj Pavel Bosák, ktorý vedel svojou agresívnou hrou strhnúť publikum, no pochvalu si zaslúži celý tím. Basketbal je kolektívna hra, jeden-dvaja hráči zápasy nevyhrajú.
Prekvapilo vás, koľko divákov chodilo povzbudzovať HBK počas sezóny?
- Už koniec predchádzajúcej sezóny naznačil, že záujem o basketbal v Prievidzi stúpa a tak sme očakávali opäť vyššiu návštevnosť. Postupne sa naplnila hala, čo nás milo prekvapilo, a naši fanúšikovia dokázali vytvoriť fantastickú atmosféru. Hnali nás dopredu, v elektrizujúcej atmosfére únava opadne, hráča akoby to nabije novou energiou. Viacerí basketbalisti mi v minulosti hovorili o tom, ako ich publikum dokáže nabiť energiou, no veľmi som tomu neveril, kým som to teraz sám nezažil.
Má podľa vás Prievidza najlepších fanúšikov v extralige?
- Samozrejme. Všade, kde som bol, mali dobrých fanúšikov, no Prievidza má najlepších.
Záver sezóny ste vy osobne dohrávali so sebazaprením, zranenia ako by sa na vás nabaľovali. Dokonca vás vraj čaká operácia.
- Áno, skutočne to vyzerá, ako by som bol magnet na zranenia. Začalo to problémami s achilovkami, ktoré mám už dlhšiu dobu. V októbri sa k tomu pridali ťažkosti s ľavým kolenom, mám v ňom poškodený meniskus. Operáciu som však odložil, sezóna sa dobre rozbiehala a chcel som chalanom čo najviac pomôcť. Na začiatku roka sme sa zrazili s Pavlom Bosákom na tréningu a pre zmenu mi v pravom kolene prasklo kĺbové púzdro a koleno sa mi nalialo krvou. Zázračne rýchlo som sa po sérii injekcií a rehabilitačných cvičení z toho dostal a opäť som bol trénerovi Rudežovi k dispozícii. Obe kolená však doteraz stále cítim, obmedzujú ma dosť v pohybe na palubovke. Budem tak potrebovať ich kompletnú „generálnu opravu“. Tá začne operáciou ľavého kolena a potom po ďalších vyšetreniach sa uvidí, či si aj pravé bude vyžadovať operačný zákrok.
Kolená však v závere sezóny neboli jediným vašim zdravotným problémom.
- V zápase s Nitrou mi jedna dobre mierená rana Hilla spôsobila bolestivé a silné narazenie medzirebrových svalov na ľavej strane tela, mal som potom aj problémy s dýchaním. O týždeň neskôr mi v súboji s Pezinkom Williams ramenom narazil do pravej strany hrudníka a razom som mal prasknuté rebro. Vyžiadalo si to ďalšie opichávanie injekciami. V sérii o bronz som ešte chytil aj chrípkový vírus. Tretí zápas som hral s teplotami a keď mi Nuber narazil do ľavého kolena, nemohol som ani vystrieť nohu. Zápas som síce dohral, no štvrtý súboj série som pre opuch kolena musel vynechať. Som rád, že som sa opäť dal rýchlo dokopy a mohol som si na palubovke vychutnať rozhodujúci zápas série o bronz.
Spomínali ste, že musíte ísť pod skalpel. Kedy by ste mohli začať s prípravou na novú sezónu?
- Uvidíme, veľa bude záležať od toho, či budem musieť podstúpiť aj operáciu druhého kolena. Ak všetko pôjde tak ako má, snáď v auguste by som mohol byť v poriadku a začať trénovať.
Spája sa vaša budúca sezóna opäť s Prievidzou?
- Ešte je predčasné o tom hovoriť. Už sa mi ozvali z niektorých klubov, z Prievidze som zatiaľ žiadnu ponuku nedostal. Nechcem však nič šiť horúcou ihlou, počkám, kým budem zdravotne v poriadku a potom môžem rokovať o svojej ďalšej športovej budúcnosti. Samozrejme, v Prievidzi by som rád zostal. No ak príde nejaká zaujímavá ponuka, určite nad ňou budem rozmýšľať.
