Od detstva sa venoval basketbalu. Pre zranenie sa ho musel vzdať. Do popredia sa dostal jeho záujem o filmovanie. Nepredpokladal, že by sa mu venoval profesionálne. Po maturite na prievidzskom gymnázium začal študovať strihovú tvorbu.
BRANISLAV JAŠŠ.
Medzi držiteľmi filmových cien Igric, sa za minulý rok objavilo aj vaše meno. Očakávali ste, že získate ocenenie za film Laci Strike: Cesta tanečníka?
- Prekvapilo ma to, niečo také som nečakal. O to viac sa z ceny teším, rovnako ako Laci Strike, s ktorým sme film tvorili. Nemali sme veľké očakávania. Chceli sme len ukázať, akou cestou prešiel moderný tanec na Slovensku od čias socializmu až po dnes. Sme prekvapení nielen z ceny Igric, ale aj zo sedemtisícovej predajnosti filmu na DVD.
Kto prišiel s nápadom natočiť tento film?
- Raz mi zavolal Laci Strike. Poznal som ho predtým len z televíznej obrazovky, takže ma to prekvapilo. Kontakt na mňa dostal od chalanov z kapely Moja reč, ktorá je z hornej Nitry. Poznali sa s Lacim, lebo je z Handlovej a aj so mnou, keďže som Prievidžan. Laci mi pri prvom stretnutí načrtol, aký film by chcel pripraviť. Naznačil som mu, že bude potrebné nazhromaždiť veľa materiálu, vyselektovať ho a dať dokumentu konečnú podobu, ktorá by ľudí nenudila, ale bavila. Doslova som sa presťahoval do Street Dance Academy, kde som film strihal. Laci trénoval, tancoval a popri tom všetko so mnou konzultoval.
Rozumeli ste si? Objavili sa aj nezhody?
- Mnohí ľudia hovoria, že sa s Lacim na seba podobáme, sme vraj ako bratia. Rovnakí sme aj povahovo, výborne sme si vo všetkom rozumeli. Ako filmár sa stretávam s kameramanmi, režisérmi, strihačmi alebo producentmi. Takmer vždy o niečom diskutujeme, vymieňame si názory, aj sa pohádame. S Lacim sa to nestalo ani raz. Vždy sme na všetko mali rovnaký názor.
Máte len dvadsaťjeden rokov a na konte už pár úspechov. Kedy ste s filmovaním začali?
- Asi pred piatimi rokmi. Na kameru som zaznamenával sekvencie z basketbalu. Tvoril som krátke videá, strihal som ich, pracoval som s obrazom. Bol to len koníček. Naplno som sa venoval štúdiu na gymnáziu a basketbalu. Rok som bol v Amerike. Zranil som si rameno a lekári mi oznámili, že musím s basketbalom skončiť. Nevedel som, čo bude ďalej, kam sa budem profesijne uberať. Otec chcel mať zo mňa inžiniera, preto som si podal tri prihlášky na ekonomické školy. Mama však vytušila môj filmársky talent a odporučila mi prihlášku na Vysokú školu múzických umení. Tam som šiel na prvé prijímacie pohovory. Bol som tam najmladší. Napriek tomu ma vzali, lebo sa im páčili moje domáce práce. Na ostatné prijímacie pohovory som už nešiel.
Prečo sa v tomto období venujete hlavne dokumentu?
- Je to najjednoduchšie, finančne nenáročné. V dokumentoch zachytávam realitu, nepotrebujem riešiť kulisy, svetlá, hercov. Samozrejme, chcem tvoriť aj hrané filmy. Onedlho musím nejaký pripraviť pri zavŕšení bakalárskeho štúdia. Rád by som v ňom videl Laciho Strikea a chalanov z kapely Moja reč.
Spomínanej skupine ste natočili videoklip. Bol váš prvý?
- Nie. Premiéru som mal už skôr. Videoklip som natočil jednému prievidzskému raperovi. Videoklipy ma bavia, fascinuje ma spojenie videa a hudby. Rád by som ich tvoril aj v budúcnosti. V týchto dňoch som spolupracoval ako strihač pri tvorbe klipu skupiny IMT Smile k ich hitu Na cestách.
Pripravili ste však aj niekoľko krátkych len minútových filmov. V roku 2007 ste dokonca s jedným z nich vyhrali festival Azyl. Dá sa za minútu divákovi niečo povedať?
- Jedna minúta je pre mňa vždy výzvou, magickým okamihom, v ktorom sa dá vyjadriť aj hodinu a pol dlhý film. Dôležitá je myšlienka, príbeh. Nahustiť všetko do šesťdesiatich sekúnd je obrovská motivácia.
Študujete strih, mnohé vaše filmy či videoklipy si však tvoríte sám, režírujete ich.
- Štúdium strihu je len odrazovým mostíkom k ďalšej filmárskej tvorbe. Baví ma réžia. Prednedávnom som točil nový klip kapele Moja reč. Mal som približne pätnásťčlenný štáb a bol som tam najmladší. Bolo zaujímavé sledovať, ako ma vnímajú a prijímajú ako režiséra. Možno sa občas na mňa pozerajú s nedôverou, musím ich však svojou prácou presvedčiť, že na to mám.
Sledujete slovenskú dokumentárnu a filmovú tvorbu? Páči sa vám?
- Dokumentov vzniká veľmi veľa, nestíham ich sledovať. Úprimne sa ale priznám, že slovenské a české sa mi veľmi nepáčia. Rozoberajú totiž zväčša ťažké sociálne témy, neduhy dnešnej spoločnosti. Neponúkajú nič pozitívne. Také sám tvoriť nechcem. Chcem diváka pobaviť, dopriať mu oddych a relax. Z hraných filmov ma v poslednom období nič mimoriadne neoslovilo. Snáď len snímka Veľký rešpekt, ktorú natočili kolegovia študenti z piateho ročníka. Žiaľ, pre nedostatok peňazí ho nemôžu propagovať či uviesť do kín. V poslednom čase naozaj vzniká veľa filmov, v televíziách seriály. Prekáža mi v nich zlá práca s kamerou, nasvietenie, no najviac dialógy, ktoré sú umelé. V bežnom živote sa ľudia nerozprávajú tak, ako v našich seriáloch.
Verím, že sa mi podarí raz natočiť hranú snímku, i keď viem, že je to finančne nákladné. Rád by som však do našej filmovej tvorby priniesol nový vietor, oživenie.
