Gregovi Imminkovi sme položili niekoľko otázok.
V Prievidzi ste už druhú sezónu, no veľa ľudí o vás skoro nič nevie. Prezraďte, odkiaľ pochádzate?
- Z Hudsonvillu, ktorý leží v štáte Michigan. Je to menšie mestečko s asi 20-tisícmi obyvateľmi.
Kto vás priviedol k basketbalu?
- Základy basketbalu mi vštepil môj otec. V minulosti aktívne hrával basketbal, neskôr bol trénerom na strednej škole. Vybral som sa v jeho stopách.
Kde všade ste hrávali basketbal, kým ste prišli do Prievidze?
- V USA som hrával na hudsonvillskej strednej škole, potom v univerzitnej súťaži za Hope College. Odtiaľ som sa presunul do Nemecka, kde som odohral dve sezóny. Prvú v regionálnej súťaži za Cocoon Baskets Weiden a následne som bol hráčom Hapa Ansbach. Tento tím pôsobil v druhej nemeckej bundeslige. Potom prišla ponuka z Prievidze.
Váhali ste nad ňou dlho? Mali ste vôbec nejaké informácie
o Slovensku?
- Neváhal som dlho. O Slovensku som nevedel veľmi veľa, jedine čo som videl v horore Hostel, ktorého dej sa odohrával v Bratislave.
Ten Slovensko neopisuje zrovna ako nádhernú krajinu, skôr ako poriadne zaostalý štát. Nemali ste trochu obavy?
- Nie, nemal som žiaden strach, či obavy. Skôr som to bral ako možnosť spoznať a vidieť novú krajinu, zažiť niečo nové, nabrať nové skúsenosti a zážitky.
Ste tu už druhú sezónu. Aký ste si urobili obraz o Slovensku?
- Slovensko je nádherná krajina, je mi tu dobre a čo je dôležité, sú tu super ľudia. Páči sa mi aj Prievidza, aj Bojnice, kde bývam.
Akí sú ľudia na Slovensku
v porovnaní s ľuďmi v USA?
-Ľudia na Slovensku sú podľa mojich skúseností viac priateľskí, snažia sa pomôcť. Viac sa tešia z rôznych vecí, skôr si vedia vychutnávať život. Majú tiež pomalší životný štýl, v USA sa ľudia viac naháňajú.
O Slovenkách sa hovorí, že patria k najkrajším ženám sveta. Zdieľate tento názor aj vy?
- Celý svet som nepochodil, takže to nemôžem posúdiť objektívne. No z miest, kde som bol, či pôsobil, majú Slováci najkrajšie dievčatá a ženy.
Vedeli by ste si predstaviť zostať žiť po skončení basketbalovej kariéry na Slovensku?
- Predstaviť by som si vedel, no veľmi by mi chýbala moja rodina a priatelia z domova. Nebolo by to pre mňa určite jednoduché, bolo by mi za nimi smutno.
Ako vám chutia slovenské jedlá? Čo trebárs halušky?
- Jedol som bryndzové, kapustové i syrové. A ako mi chutia? Rozdelil by som to na dve fázy. Prvá polovica taniera mi vždy veľmi chutí, no akonáhle ma halušky sčasti zasýtia, už mi až tak nechutia. Sám neviem prečo, no oveľa viac si vychutnávam prvé sústa.
Ako vám ide slovenčina?
- Učím sa ju stále viac a viac. No je to veľmi zložitý jazyk na učenie, má množstvo rozličných koncoviek slov. Angličtina je oveľa jednoduchšia v štruktúre, v gramatike. Snažím sa trochu komunikovať s okolím aj v slovenčine, no vznikajú pri tom i kuriózne situácie. Moja znalosť slovenského jazyka predsa len nie je stále na takej úrovni, aby som plynule rozprával.
Viete si už trebárs po slovensky objednať jedlo v reštaurácii, či kúpiť niečo v obchode?
-V minulosti som mal veľké obavy ísť si niečo kúpiť sám do obchodu, lebo som nevedel, či sa dohovorím. Teraz sa už cítim lepšie, aj keď mi v obchode nerozumejú všetko, nejako sa už dohodnem. Najlepšie je však pre mňa ísť nakupovať s priateľmi.
S kým si najviac rozumiete
v prievidzskom tíme?
- S Ľubošom Štorcelom, je to výborný chlapík a kamarát. Keď som prišiel do Prievidze, veľa mi pomohol, stále ma autom vozí, keď niekam potrebujem ísť, zoberie ma na rybačku, obed, kávu. Taktiež, keď som bol zranený, bral ma na vyšetrenia, rehabilitácie, za čo som mu veľmi vďačný.
Čo by ste odporučili vidieť svojim rodákom na Slovensku, či priamo v našom okrese?
- Pred niekoľkými týždňami ma prišla pozrieť rodina z USA a vzal som ich na Bojnický zámok, do kúpeľov, do ZOO, ale boli sme pozrieť aj hlavné mesto Slovenska Bratislavu. Keďže Michigan je rovinatá krajina, určite by mojich rodákov zaujali aj nádherné Tatry. Ja som sa na ne bol pozrieť s priateľmi a sú skutočne peknou dominantou Slovenska.
Poďme opäť k basketbalu. Momentálne ste zranený. Čo sa vám stalo? Mohli by ste nám opísať moment, ako ste prišli k zraneniu?
- Bolo to v poslednom zápase základnej časti extraligy. V závere súboja s Banskou Bystricou som sa otáčal okolo súperovho hráča a zachytila sa mi jedna noha o jeho. Ako som sa trhol, spôsobil som si zranenie. Vyšetrenia napokon ukázali, že ide o natrhnuté trieslo a bolo zrejmé, že ma čaká dlhšia prestávka.
Fanúšikovia by vás už radi videli späť na palubovke. Ako to vyzerá s vaším návratom do kolotoča súťažných zápasov?
- Momentálne absolvujem rehabilitácie, rôzne cvičenia, môj pohyb je stále obmedzený, nemôžem robiť nohami prudšie pohyby. Mojím prianím je hrať čo najskôr, no reálne to vidím tak, že budem rád, ak stihnem v tejto sezóne ešte odohrať aspoň nejaké zápasy.
Aký je to pocit pre oporu mužstva zrazu len sedieť na lavičke a pozerať sa na dianie na palubovke?
- Je to ťažké, pretože by som chcel hrať a pomôcť svojim spoluhráčom. Teraz sa snažím byť nápomocný aspoň povzbudzovaním a vytváraním dobrej nálady v tíme.
