Zaujal ma článok Smutná realita, ktorý bol uverejnený v regionálnych novinách 14. apríla. Bol som totiž jedným z aktérov príbehu, rovnako ako autor článku. Nazval som ho Pán Slušný.
Vychádzal som z parkoviska pri Hypernove. Na križovatke som musel zastaviť, pretože som dával prednosť červenému vozidlu, za ním išlo ďalšie. Myslel som, že prejde, kúsok som sa pohol, ale auto išlo dosť rýchlo, preto som zabrzdil. Zrazu som pocítil náraz. Vystúpil som s manželkou z vozidla, aby sme sa pozreli, čo sa stalo.
V aute za mnou sedel Pán Slušný, ktorý písal aj článok. Pýtal sa ma, či nemám spätné zrkadlá, na čo som reagoval, že veď on narazil do mňa. Do očí mi tvrdil, že som cúval, hoci to nebola pravda. Dokonca ani to, že zatrúbil. Prečo bolo jeho auto od môjho asi dva metre, keď som vraj do neho nacúval?
Označil ma za klamára. Povedal som mu, že môžeme zavolať políciu. Vybral som mobilný telefón, no to som robiť nemal. Pán Slušný ma hneď poslal do ... a pri nastupovaní do svojho auta ma ešte niekoľkokrát počastoval vulgárnou nadávkou. Ani to mu nestačilo, na blízkom parkovisku, kde odstavil svoje vozidlo, mi ukazoval, že som na hlavu. Moja manželka len nemo všetko sledovala a bola v úžase, že Pán Slušný neberie ani na ňu, ako ženu, ohľad.
Pán Slušný, na záver vašej poznámky v novinách ste použili vetu: „Slušnosť a pravda zvíťazí.“ No pokiaľ budú ľudia, ako ste vy, písať články do novín, tak sa ľudia pravdu nikdynedozvedia.
