PRIEVIDZA. Transparenty, mávadlá, československé a sovietske vlajky či alegorické vozy patrili ku koloritu prvomájových osláv.
Do sprievodu museli ísť všetky odvetvia spoločnosti. Posledné masívne oslavy sa konali pred dvadsiatimi rokmi. Niektorí na ne spomínajú s úľavou, iní s nostalgiou.
Na čele s pioniermi
Na hornej Nitre oslavovali ľudia v časoch socializmu 1. máj sprievodmi v Prievidzi a v Handlovej. V okresnom meste sa v priebehu rokov konali na viacerých miestach. Niekedy v samotnom centre, najčastejšie však na Bojnickej ceste, či pred hotelom Magura.
Handlovčania mali tribúnu na námestí. Presne pred päťdesiatimi rokmi „sprievod prechádzal po prvý raz aj baníckym sídliskom Juh. Na jeho čele pochodovalo 1300 pionierov a 750 zväzákov,“ napísal vtedajší regionálny týždenník Naše slovo.
Pripomenul tiež, že už v predvečer osláv sa v obciach a mestách okresu konali „slávnostné akadémie s bohatým kultúrnym programom, lampiónové sprievody, ohňostroje a rozličné zábavné podujatia.“
Frflanie aj radosť
Prvomájové sprievody sa rokmi príliš nemenili. Okrem slávnostnostne oblečených ľudí v nich nikdy nechýbali transparenty, fotografie komunistických vodcov, vlajky Československa a Sovietskeho zväzu, pestrofarebné mávadlá a alegorické vozy.
Ľudia, prechádzajúc pred tribúnou, na ktorej stáli vtedajší predstavitelia okresu, miest a komunistickej strany, najčastejšie kričali „Nech žije 1. máj“ a „Nech žije KSČ“.
„Spomínam si, že ako študenti sme si v Novákoch na ihrisku nacvičovali sprievod a aj rôzne pokriky. Keď sme boli v skutočnom sprievode a prišli pred tribúnu, nikto nepovedal ani slovo,“ zaspomínal si Peter a dodal: „Som rád, že časy povinných účastí v prvomájovom sprievode sú preč.“
Opačný názor má Mária z Prievidze. „Mám vyše päťdesiat rokov a absolvovala som niekoľko prvomájových sprievodov. Priznám sa, že som sa vždy na tento deň tešila. Bola to totiž príležitosť stretnúť sa s kolegami, porozprávať sa a po sprievode aj niekde posedieť.“
Iná situácia bola na vidieku. Pochodová hudba v miestnych rozhlasoch už od rána „pozývala“ do sprievodu v Prievidzi či v Handlovej. No tí, ktorí do neho nemuseli ísť, radšej využívali voľný deň k jarným prácam v záhradách.
Posledné mávanie
Pre vtedajšiu spoločnosť bol 1. máj príležitosťou na hodnotenie dosiahnutých výsledkov. Pred štyridsiatimi rokmi napríklad z tribúny odznelo, že „poľnohospodári v okrese dosiahli výrobu 3099 litrov mlieka na dojnicu, čím obsadili prvé miesto v rámci Československa.“
Posledné pompézne oslavy 1. mája sa konali v roku 1989, len pár mesiacov pred pádom komunistického režimu. Oslavy poznačilo na hornej Nitre nepriaznivé počasie. Vtedajší Prieboj v tejto súvislosti napísali, že „ľudia tento nečas prekonali, lebo chcú byť na manifestácii, chcú byť v sprievode medzi svojimi, či aspoň urobiť na chodníku špalier, ktorý je vždy nepostrádateľnou kulisou celej tejto prvomájovej slávnosti.“
Po príhovoroch politických špičiek sa sprievod pred dvadsiatimi rokmi vydal spred hotela Magura na dnešnú ulici F. Madvu, kde bola tribúna. Ľudia zamávali papalášom a rozišli sa domov. O sedem mesiacov tých istých papalášov zvonením kľúčov zosadili z funkcií.
ANKETA AKO SI SPOMÍNATE NA PRVOMÁJOVÉ SPRIEVODY?
Filoména Mandeva, Prievidza
Nevadilo mi, že som musela ako učiteľka vždy chodiť do sprievodu. Ale priznám sa, ani mi to nechýba. Je škoda, že to nebolo na dobrovoľnosti ľudí. V súčasnosti prvý májový deň prežívam zväčša v prírode, v prípade zlého počasie niekde v bazéne.
Zuzana Solčanová, Prievidza
Prvomájové sprievody som nezažila, viem o nich len z rozprávania. Niektorí vnímali tento deň slávnostne, iní nadávali, že musia ísť manifestovať. Mne sa piaty mesiac v roku spája len so stavaním mája, pretože sme niečo také robili v škole.
Peter Calpaš, Valaská Belá
Do sprievodu som chodil ako člen dychovej hudby. Bolo to povinné, ale tešil som sa, že som si zahral a stretol sa s kamarátmi. Teraz prvý máj prežívame úplne inak. Keďže bývam na dedine, zväčša tento voľný deň využívam na prácu v záhrade.
Miroslav Laurinec, Prievidza
Mám 31 rokov, takže do sprievodu som chodil ešte ako dieťa. Vnímal som to ako niečo pekné, tešil som sa z mávadiel a zástavok, ktoré mi dali do rúk. I keď niekedy sa mi tam ísť nechcelo. Dnes nemám na Sviatok práce čo oslavovať, som nezamestnaný.
