PRIEVIDZA. Základná organizácia onkologicky chorých a ich priateľov funguje v Prievidzi už niekoľko rokov. Pacienti a ich rodinní príslušníci organizujú besedy aj spoločné výlety.
S úsmevom a optimizmom chodí medzi rovnako chorých aj Ľudmila Kurianová z Prievidze. S rakovinou bojuje už takmer päť rokov.
Žije pre rodinu
Len málokto si pamätá, čo robil 10. októbra 2004. Päťdesiatdvaročná Ľudmila Kurianová z Prievidze si tento dátum z pamäte vymazať nemôže.
„Lekár mi oznámil, že mám rakovinu. Bol to šok. Ľahla som si v nemocnici na posteľ a pozerala do stropu. Zdalo sa mi, že všetko na mňa padá, že sa všetko skončilo,“ rozhovorí sa Ľudmila a pokračuje: „Vtedy sa ku mne posadila zdravotná sestra, chytila ma za ruku a začala rozprávať, aké trápenie má so svojím dieťaťom. Uvedomila som si, že nie som na tom až tak zle. Som síce chorá, ale mám zdravé deti. Keby ony trpeli, to by ma bolelo.“
Rozhodla sa žiť pre deti, vnúčence, pre ľudí, ktorých má okolo seba. „Koľko budem môcť, toľko im budem pomáhať. Pred dvomi rokmi som sa dokonca vydala, za muža som si zobrala dlhoročného kamaráta, ktorý mi bol vždy oporou a dodnes je,“ hovorí s úsmevom Ľ. Kurianová.
Napriek tomu, že má metastázy po celom tele, je optimistka a pozitívnu energiu rozdáva aj ostatným. „Je naším slniečkom. Neraz je prvá, ktorá začne spievať, baviť sa. Povzbudzuje ostatných, organizuje akcie,“ s nadšením o Ľudmile rozpráva Oľga Fabianová, predsedníčka klubu, v ktorom sa stretávajú onkologickí pacienti.
Nezbierajme len peniaze
Vzájomná podpora im pomáha. Na besedy si pozývajú onkológov, psychológov, ale aj pátra Gerharda, ktorý pôsobí ako kňaz v bojnickej nemocnici. Pred časom zavítali do bojnickej ZOO, na veľtrh do Trenčína a už sa tešia na rekondičný pobyt vo Vysokých Tatrách.
Deň narcisov, teda celoslovenská zbierka na podporu onkológie sa im páči. Nie však úplne. Oľga Fabianová hovorí, že „nestačí len získavať peniaze. Ľudia by mali byť informovaní o rakovine. Na chodníku, kde odovzdajú do schránky peniaze, sa nič nedozvedia. Bolo by lepšie, keby počas celého dňa boli zriadené na rôznych miestach poradne. Možno aj také, kde by sa napríklad ženy učili kontrolovať prsníky.“
Ľudmila Kurianová chce povzbudiť ľudí, aby nepodceňovali prevenciu. „Pokiaľ však už niekto chorý je, nemal by sa poddávať osudu. Poznala som viaceré ženy, ktoré mali rakovinu a nedokázali sa usmiať, len plakali. Dnes už nie sú medzi nami. Úsmev a optimizmus dodávajú silu.“
