S vozidlom som vychádzal od Hypernovy (pri Unimate) na hlavnú cestu. Zastal som za autom, ktoré dávalo prenosť vozidlu idúcemu po hlavnej ceste. Všetko bolo v poriadku až do chvíle, keď predo mnou stojaci vodič si uvedomil, že stojí s autom za hranicou križovatky a začal cúvať. Okamžite som stlačil klaksón, aby nedošlo k nehode.
A predsa došlo. Bol to zlomok sekundy. Poviete si, to sa stáva. Možno, ale asi nie to, čo nasledovalo. Vystúpil som z auta, rovnako ako mladý vodič. „Asi nemáte spätné zrkadlo, alebo sa do neho nepozeráte,“ hovorím mu. On sa len spýtavo na mňa pozerá. „Pri cúvaní ste do mňa narazili,“ vysvetľujem.
Chvíľu zostalo ticho, mladík rozmýšľal. Nakoniec povie: „Ale nie ja som nacúval do vás, ale vy ste narazili do mňa. Mal som zaradenú jednotku, mám aj svedka. Načo by som cúval?“
„Neskoro ste spozorovali modrú škodovku a zašli ste do križovatky,“ reagujem. V tom z vozidla vystupuje jeho spolujazdkyňa, zrejme manželka. Situáciu nekomentovala. Keď ticho a zahanbene povedala manželovi, aby šiel do auta, bolo mi jasné, čo si o celej situácii myslí.
Nevedel som, či je to realita, alebo sa mi len sníva. Žiaľ, bola to skutočnosť, s ktorou sa stretávame nielen na cestách, ale aj v bežnom živote. Klamstvo a podlosť sa totiž stávajú jeho súčasťou.
Jeden politik mal slogan „Slušnosť a pravda zvíťazí“. Bude to na Slovensku niekedy platiť?
