Zemetrasenie, ktoré zasiahlo stredné Taliansko, zničilo stredoveké opevnené mesto L´Aquila, ležiace asi sto kilometrov severovýchodne od Ríma. Otrasy trvali asi tridsať sekúnd, zanechali za sebou spúšť. Boli také silné, že ich cítili aj v Ríme.
Všetko sa triaslo
Asi to bol zlý sen, myslela si Ľudmila Bátorová, keď sa prebudila. Poslednú noc v Ríme mala akúsi nepokojnú. „Zobudila som sa a cítila, že sa podo mnou trasie posteľ. Sadla som si, pozerám a počúvam. Aj nábytok vydáva akési divné zvuky,“ spomína Ľudmila Bátorová.
Potom všetko ustalo. Ráno sa zbalila, čakal na ňu posledný deň, chcela ho využiť na prehliadku pamätihodností. „Už som bola vo dverách, keď mi prišla esemeska. Priateľka Jana sa ma pýtala, či žijem, či som v poriadku a žiadala, aby som sa okamžite ozvala. Nerozumela som jej, možno mi hlavou blysla myšlienka, že si robí zo mňa žarty. Netrvalo dlho a pochopila som,“ hovorí pani Ľudmila.
Strach na ambasáde
Keď vstúpila do priestorov nášho veľvyslanectva v Ríme, prvé čo si všimla, boli zdesené tváre ľudí. Pozerali televíziu. Videli spúšť, ktorú po sebe zanechalo zemetrasenie. Bola desivá.
„Uvedomila som si, že trasúca sa posteľ nebol len zlý sen. Zemetrasenie muselo mať strašnú silu, keď sme ho ešte aj v sto kilometrov vzdialenom Ríme cítili.“
Na ambsáde v tom čase ešte nič nevedeli o slovenských študentkách. Vydýchli si, až keď sa dozvedeli, že sú v poriadku. „V pohotovosti bolo celé Taliansko. Taliani súcitili s postihnutými, strechu nad hlavou im ponúkali úplne neznámi ľudia. Bolo to dojímavé.“
Dobrá rada
Spomínanie na pobyt v Ríme zakončila Ľudmila Bátorová radou: „Každý Slovák, skôr než opustí republiku, by mal poznať telefónne číslo na naše veľvyslanectvo v krajine, do ktorej cestuje. Nikdy nevie, kedy a za akých okolností ho bude potrebovať.“
