Expanzia hnedouhoľných baní Koš rozdelila. Takmer dvetisíc ľudí odišlo z tejto obce žiť do Kanianky. Korene, aj tie ochotnícke, však nik nedokázal vytrhnúť z rodnej hrudy. Potvrdili to ochotníci aj na stretnutí. Prišli z oboch obcí, aby si pripomenuli bez desiatich rokov storočnicu, čo prví amatérski divadelníci stáli na doskách, ktoré znamenajú svet. Bolo to v roku 1919, kedy miestny kňaz Ján Tvrdý nacvičil s milovníkmi Thálie v Koši divadelnú hru Františka Urbánka Kamenný chodníček.
Hrali na javisku zo sudov
Prvé divadelné predstavenie odohrali košskí ochotníci na provizórnom javisku. Zhotovili ho zo sudov, na ne položili dosky.
Kamenný chodníček mal veľký úspech. „Veselohru Františka Urbánka naštudovali ochotníci v Koši, neskôr i v Kanianke štyrikrát, zaznamenala celkom dvadsaťštyri repríz. Za deväťdesiat rokov sa amatéri z tejto obce predstavili v 123 divadelných hrách, ktoré režírovalo 24 režisérov, počnúc farárom Tvrdým v roku 1919 po najmladších Viliama Kurbela, dnes žije v Kanianke, no začínal v tejto obci a Ľubicu Kováčovú z Koša. V starších časoch prevládala v divadelných hrách cirkevná tematika, neskôr prešli ochotníci k veselohrám, či drámam,“ prezradil zostavovateľ útlej knižočky Divadelná história obcí Koš a Kanianka Ján Gajdošík, ktorá bola predstavená na spomínanom stretnutí.
Z Urbánkovej tvorby nacvičili košskí ochotníci aj hry Strašidlo, Bludár, Hrob lásky, Slepý pastier a Pytliakova žena.
Pol storočia s divadlom
Presťahovanie dvoch tretín obyvateľov Koša zväčša do novej lokality v Kanianke utlmilo aj kultúrny život v obci. O jeho znovuzrodenie sa postarala aj dlhoročná divadelníčka Františka Píšová. Má už viac ako sedemdesiat rokov, myseľ jasnú, iskrivú. Stála pri zrode speváckeho súboru Lučiná v obci, z ktorej zostalo po zbúraní domov len torzo. Dnes je Koš dynamicky sa rozvíjajúcou modernou obcou, napriek tomu, že pred dvadsiatimi rokmi bola nepriamo odsúdená na zánik.
Františka Píšová svoju prvú divadelnú rolu hrala ako deväťročná. „Hrala som vílu v hre Zlatý kvet z tatranskej doliny. Neskôr, v rozprávke Desať vnúčat starej mamy som jasne vyslovila túžbu, že chcem byť herečkou. Najviac mi však k srdcu prirástla hra Bačova žena, účinkoval v nej aj môj syn – hral malého Ondríka,“ prezrádza Františka Píšová.
Dnes je členkou speváckej skupiny Lučiná. Stále rada spomína na časy, keď v Koši hrávali divadlo, na plnú sálu, dobré vzťahy medzi ochotníkmi, i na to, ako po celom dni išla večer unavená na skúšku. „Medzi priateľmi pri nacvičovaní monológov a dialógov som si oddýchla. Boli to krásne roky...“ bez nostalgie v hlase spomína.
Prebrala štafetu
Ochotníci, ktorí sa presťahovali z Koša do Kanianky, neostali nečinní. Založili folklórno-divadelný súbor Košovan. V roku 2000 bola v Kanianke celoslovenská premiéra divadelnej hry Jána Soloviča Divožienky.
V Koši však divadlo stagnovalo. Až donedávna. Keď sa domov vrátila Ľubica Kováčová, veľmi rýchlo zistila túto skutočnosť. Daný fakt neakceptovala. Pred dvomi rokmi stála pri zrode divadelného súboru Smietka. Hercami sú deti. „Začínali sme jasličkovou pobožnosťou, pašiami. Chcela som však viac a tak som napísala pre detských ochotníkov divadelnú hru Nátura obecná s podtitulom Ako chcela Anča omladnúť. Bola to komédia, satira, možno trochu fraška. Mala úspech. Povzbudil ma, rovnako i deti a tak sme nacvičili druhú Ako sa v obci konal zápis do školy,“ predstavila stručne súbor jeho režisérka a dramaturgička Ľubica Kováčová.
Prezradila však, že nebolo jednoduché napísať divadelnú hru, ktorej hlavnými aktérmi sú deti. Ony sa na svet, problémy, zábavu pozerajú inými očami než dospelí. Veľakrát musela scenár prepracovať. „Neľutujem. Od začiatku mi bolo jasné, že som nevykročila na ľahkú cestu. Vždy som však mala na zreteli, že divadlo musí vychovávať. A toho sa aj držím,“ dodala.
Spočiatku mala obavy, ako diváci v zrelom veku prijmú vystúpenie detí, ktoré hrajú role dospelých. Citlivo upravovala repliky, napokon ich diváci nebrali ako výsmech, ale ako pekný herecký výkon.
Opona sa zatvorila
Ale len za spomienkou na 90. výročie ochotníckeho divadla v Koši. „Nič neuzatvárajme, ale využime bilanciu práce našich ochotníkov ako záblesk do budúcnosti,“ povedal Jozef Perniš.
Publikácia, ktorú uviedli do života a DVD plné spomienok bývalých ochotníkov, zosumarizovali to, čo bolo. Čo príde, či zasiate semienko vyklíči, záleží teraz od iných.
