Milan, ako ste spokojný
so svojím vystúpením v Afrike?
- Som veľmi spokojný. Do Afriky som odchádzal s cieľom skončiť do desiatej priečky v celkovom hodnotení, čo som splnil. Celkovým druhým miestom som dosiahol dokonca aj niečo navyše. Okrem toho som získal aj zelený dres za víťazstvo v hodnotení najlepších špurtérov.
Zrejme ste si tak vybojovali viacero popredných umiestnení v jednotlivých etapách.
- Áno, jednu etapu som vyhral a solídne výsledky som dosiahol aj v ďalších. V najlepšej štvorke som bol ešte päťkrát. Dvakrát som bol druhý, raz tretí a dvakrát štvrtý.
Sú to výborné výsledky.
No údajne hrozilo, že etapové preteky nedokončíte. Hneď
v úvode ste vraj mali veľkú krízu.
- Áno, v prvej etape som urobil taktickú chybu. V predchádzajúcich rokoch sa o celkovom víťazovi pretekov zväčša rozhodovalo v úvodných etapách a tak som chcel prekvapiť. Išiel som do úniku, no 40-stupňové teploty, na ktoré som ešte nebol zvyknutý, mi dali poriadne zabrať. V závere som už navyše nemal vodu a dva kilometre pred cieľom som „odpadol“ z vedúcej skupiny. Ledva som prišiel do cieľa. Po etape nasledoval presun v autobuse do hotela a ja som mal problémy sedieť, len som vyčerpaný ležal. Mal som skutočne dosť a zvažoval som, či vôbec nastúpiť na druhú etapu. Napokon som na ňu nastúpil s odhodlaním prísť v hlavnom balíku do cieľa, trochu sa prebrať a dať nohy do poriadku. Zvládol som to a v ďalších etapách sa mi už išlo vcelku dobre. V tretej etape som bol druhý a vo štvrtej som dokonca zvíťazil.
Do Afriky ste sa presunuli
v polovici februára zo zasneženého Slovenska. Bolo horúce počasie v Afrike pre vás veľkým problémom?
- Ani nie, postupne som si naň zvykol. Počas úvodných etáp na severe krajiny boli 40-stupňové horúčavy, potom na juhu okolo 35 až 38 stupňov, no väčšia vlhkosť, čo bolo pre nás náročnejšie, no dalo sa na to zvyknúť. Väčším problémom pre nás boli niekoľkohodinové presuny autobusom do hotela a štart pretekov, čo bolo veľmi únavné.
A čo cesty, na ktorých sa pretekalo? Mnohým pri predstave afrických vozoviek napadnú prašné úzke cesty.
- Cesty boli na moje prekvapenie dobré, až na „poobhrýzavané“ krajnice. Museli sme však byť stále v strehu, na cestách boli skryté nástrahy. Stávalo sa, že v strede cesty bola jama hlboká 40 centimetrov.
Čo organizácia pretekov? Ako ju Afričania zvládali?
- U nich hodina hore či dolu nič neznamenala, neustále sa posúval štart pretekov. Museli sme si zvyknúť na to, že sme nikdy nevedeli, či etapa odštartuje načas, resp. či s meškaním. O nie práve stopercentnej profesionalite organizátorov hovorí aj fakt, že v priebehu jednej etapy k nám autom prišiel riaditeľ pretekov a prezident kamerunského cyklistického zväzu, ktorý nám naznačoval, že by bolo dobré, aby vyhral v etape domáci Kamerunčan. Že po pretekoch potom bezpečne odletíme domov a bude z kamerunskej strany všetko podľa dohody, ako hotel, strava atď., uhradené. Aj také veci sa stávajú...
Kamerun je pre mnoho Slovákov neznáma krajina. Nemali ste obavy trebárs sa ísť poprechádzať do ulíc mesta?
- Boli sme pod ochranou, keďže preteky sa konali pod záštitou ženy kamerunského prezidenta. Ale stalo sa napríklad, že išli niektorí Slováci večer do mesta a postavilo sa im do cesty niekoľko domácich, ktorí od nich pýtali peniaze. V snahe predísť incidentu im Slováci dali približne desať eur a bol pokoj.
Je Kamerun podľa vášho názoru veľmi chudobná krajina?
- Ťažko povedať, ľudia nevyzerali, že by trpeli hladom, no životná úroveň tam bola, samozrejme, ďaleko nižšia v porovnaní so Slovenskom.
Štartovali ste v poslednej dobe v americkej Venezuele či africkom Kamerune. Do akej zaujímavej krajiny sa s bicyklom chystáte najbližšie?
- V júni by som chcel štartovať na etapových pretekoch v Guadalupe, čo je ostrov v Karibiku. Je to súťaž na pozvánky a neviem ešte, či sa dostanem do nominácie, no rád by som tam vycestoval. Črtá sa mi aj možnosť ísť na preteky aj do Novej Kaledónie pri Austrálii, no momentálne je to viac-menej v rovine teórie, takže uvidíme.
