Osud mu nenadelil pevné zdravie, ani normálny vzrast. Meria len 124 centimetrov. „Nesťažujem sa. Skôr ďakujem Bohu, že ma priviedol k záľube, ktorá v posledných rokoch napĺňa môj život,“ hovorí štyridsaťtriročný Miroslav Šurman z Kanianky.
Prichádzali aj balíky
Perá začal zbierať pred štrnástimi rokmi, keď pracoval v dnes už neexistujúcom výrobnom družstve invalidov. „Robil som pre firmy rôzne kalendáre či publikácie. Podnikatelia, zvlášť keď chceli mať niečo skôr hotové, nechali mi pero alebo zapaľovač. Hlavne pier mi postupne pribúdalo, vešal som ich v práci na stenu. Každý, kto za mnou prišiel, si ich všimol a pridal ďalšie. Zbierka sa začala rozrastať,“ spomína si na začiatky svojej zberateľskej vášne Miroslav Šurman.
O jeho záľube sa dozvedeli aj obyvatelia Kanianky, kde žije. Riaditeľ kultúrneho domu Viliam Kurbel zorganizoval pre neho zbierku pier, neskôr aj ich výstavu.
Zbierka sa rozrastala a Miroslav sa ňou pochválil aj v médiách. „Po odvysielaní šotu v televízii mi ľudia začali perá posielať. Niektorí len jedno v obálke, ďalší aj v balíkoch. Najviac som ich dostal od istej Bratislavčanky, poslala mi ich v niekoľkých škatuliach. Mnohé sú unikátne, ani netuším, z ktorej krajiny pochádzajú.“
Apeluje na starostov
Zo zahraničia má viacero pier. Z Ameriky mu niekoľko priniesla susedka, ktorá sa tam vydala. Ďalšie získal z Kanady, Nemecka, Holandska či Austrálie.
Najvzácnejšie, ktoré má v zbierke, je zo Švédska. „Kúpil som ho za tristo korún. Je zlatej farby, ale výnimočné tým, že jeho súčasťou je aj voňavka. Keď sa minie, môžem ju doplniť,“ pochválil sa unikátnym perom Miroslav.
V jeho zbierke bolo už asi dvadsaťtisíc pier, v súčasnosti ich má o štyritisíc menej. Tie, z ktorých mal viacero kusov, porozdával. Hovorí, že „stačí, keď mám vždy len jeden exemplár. Miesta na ich uskladnenie nemám veľa, sú takmer v celom byte. Mám ich roztriedené podľa druhov.“
Mrzí ho, že sa mu stále nepodarilo vytvoriť zbierku pier, v ktorej by malo zastúpenie všetkých päťdesiatdva obcí a miest okresu Prievidza. „Verím, že starostovia a primátori mi v tomto smere pomôžu,“ nestráca nádej M. Šurman.
V detstve trpel
Jeho nízky vzrast ho trápil predovšetkým v detstve. Deti sa mu smiali, ubližovali mu, doslova ho šikanovali. „Nebolo to príjemné obdobie môjho života, nerád na to myslím. Žil som vtedy v Koši a vtedajší pán farár mi ponúkol, aby som miništroval. Medzi tými chlapcami som sa cítil príjemne, našiel som si kamarátov,“ zaspomínal si Miroslav.
Situácia sa zmenila, keď sa vrátil už ako dospelý z Bratislavy, kde sa vyučil za knihára. Našiel si prácu aj ďalších kamarátov. S posmechom sa už nestretol.
„Teraz, keď idem po ulici, už si ľudia nehovoria, že to je ten maličký. Skôr povedia, že ten zbiera perá. To ma teší. Som rád, keď ma niekto pristaví, prihovorí sa mi a navyše mi daruje pero. Je to jedna z mála radostí, ktoré mám,“ povzdychne si Miroslav a dodá: „Už dva roky nikde nepracujem. Keďže som malý, nemôžem hocičo robiť. Nemám nárok na invalidný dôchodok, lebo mám 124 centimetrov. Keby som mal o štyri menej, dostanem ho. Žijem len z čiastočného dôchodku a predovšetkým z dôchodku môjho otca. Keby som jeho nemal, neviem, ako by som žil.“
Vraví, že nemá veľa snov. Hlavne by si chcel nájsť zamestnanie. „To je prvoradé. Samozrejme, ďalej by som rád rozširoval svoju zbierku. Chcem však perá aj darovať, predovšetkým deťom, ktoré nemajú rodičov, alebo nejako inak trpia. Ja som ako dieťa trpel, viem ich pochopiť,“ uzavrel M. Šurman.
