NOVÁKY. Súčasťou spomienky bola vernisáž výstavy Vyznania z palety maliara Alojza Petráša, ktorého diela sú ovplyvnené nešťastnou udalosťou. Po nej pozostalí, bývalí kolegovia aj novácky primátor Dušan Šimka položili vence k pamätníku tých, ktorí tragédiu neprežili.
Čas nelieči
Rodiny obetí výbuchu sa so smrťou svojich blízkych nedokážu dodnes zmieriť. Od zodpovedných sa stále nedočkali prejavu ľútosti či ospravedlnenia. Všetci sa zhodujú – nezabudneme a nikdy neodpustíme.
Jozef Kováč zo Zemianskych Kostolian prišiel pri nešťastí o manželku Máriu. „Čas bolesť neotupil, práve naopak,“ povedal. „O to viac ma bolí vedomie, že nešlo o nešťastnú náhodu, ale o plánovanú vraždu.“
Smrť ôsmich ľudí pripisuje dlhodobému porušovaniu bezpečnosti zo strany peniazmi zaslepených šéfov podniku. „Zamestnanci tam boli obložení desiatkami ton munície. Svet opustili tragicky a zbytočne,“ tvrdí.
Na život bez manželky a matky si nedokáže rodina Kováčovcov zvyknúť. „Všetko nám ju pripomína. Každý predmet, všetko, čo robíme. Nikdy neodpustím, čo sa stalo a dúfam, že všetci piati obvinení budú spravodlivo potrestaní,“ doplnil.
Niečo sa stane
Pred smrťou sa Norika Vačková zverila s obavami svojej mame. „Z práce chodila vystrašená a stále opakovala, že v podniku sa určite niečo stane,“ spomína jej matka Erika Vačková zo Zemianskych Kostolian.
Norika sa jej sťažovala na skladovanie nebezpečnej munície, ktorá sa váľala na kopách v delaboračnej hale. „Rozprávala, ako slnko cez okná prehrievalo pušný prach. Vedúci im kázali hádzať naň mokré handry a tak ho ochladzovať,“ tvrdí Erika.
V deň Norikinej smrti Vačkovci pripravovali narodeninovú oslavu pre jej dcéru Sandriku. „Namiesto toho sme nakoniec museli vystrojiť pohreb,“ spomína Erika, ktorá sa teraz stará o dve takmer dospelé vnúčence.
Sandrika každý deň zapáli vo svojej izbe pre mamu sviečku. Onedlho bude mať sedemnáste narodeniny. „Oslávime jej sviatok tak, ako keď tu bola Norika. Tento deň však už navždy bude mať trpkú príchuť,“ povedala Erika Vačková.
Bolesť nepominula
„Smrť dieťaťa spôsobí každému človeku neopísateľnú bolesť. Je to to najhoršie, čo sa môže stať,“ tvrdí Prievidžan Jozef Vida, ktorý pri nováckom nešťastí stratil 21-ročného syna Jožka.
Sám pracoval v podniku, Jožko tam len brigádoval. „Nebál sa chodiť do práce, no občas naznačil, že tam nie je všetko v poriadku,“ spomína.
Vidovci nedostali za smrť svojho syna od štátu žiadne odškodné. Vraj naň ako rodičia nemajú nárok. Prislúcha len manželkám a manželom. „Nejde nám o peniaze, ale aj rodičia sú predsa rodina. Jožko nebol sirota ani bezdomovec. Vychovali sme ho, milovali a žili s ním v jednej domácnosti,“ tvrdí Jozef.
Najviac ho však trápi prístup minulého aj súčasného vedenia podniku. „Nikto z obvinených sa nás nepokúšal kontaktovať. Za dva roky sme sa nedočkali prejavu ľútosti či ospravedlnenia.“
