Nevedia čo mu povedať, urobiť, ako pomôcť? Veď otec stratil dvadsaťročného syna. Nevedno, prečo si mládenec siahol na život.
Vidím chlapa. Ošumelého. Sedí nad vypitým poldecákom. Slzy mu už nekvapkajú do prázdneho pohára. Oči oslepli, uši ohluchli, jazyk zdrevenel. Nik sa už pri ňom nepristaví, nepoloží súcitne ruku na schúlené plece, nepovie slovka. Veď načo. Nechce hovoriť o tragédii, čo ho postihla. Nechce otvoriť svoje srdce, pustiť žilou bolesti, ktorej intenzitu nik iný necíti. Okolie je predsa zvedavé, chce poznať detaily, senzácie, ktoré by zarezonovali v krčme, na autobusovej zastávke, v činžiaku. Chlapi by mu radi zaplatili deci-dva, krígľov piva koľko by zvládol, len aby prevravel.
Vidím chlapa. Tackavo vychádza zo svojej kedysi obľúbenej putiky. Nik si ho už nevšíma. Štamgasti dávno zabudli na jeho bolesť. Zostal s ňou sám, ukryl sa s ňou pod korytnačí pancier. Už toľko nehlodá, nevyvoláva otázky, na ktoré niet odpovede. Vedno kráčajú životom. Človek, bolesť, smútok a ignorancia. Zvykli si na seba. Škoda. Veď tento chlap nemusel sedieť v kúte krčmy, ošumelý, špinavý a nepochopený. Stačilo tak málo.
On to nedokázal. Nevedel a nevládal hovoriť o svojej bolesti, zožierala jeho vnútro ako nevyliečiteľná choroba. No čo jeho okolie, rodina, priatelia? Nechceli vraj jatriť ranu, čo ešte krvácala a tak sa len prizerali, rezignovane mávali rukami.
Vidím chlapa. Plače, aj keď by podľa spoločenského bontónu nemal. Chveje, nie, trasie sa mu ruka. Udrží v nej však telefón a pokúša sa dovolať na krízovú linku pre seniorov. Nik mu už syna nevráti, aspoň sa však má komu zdôveriť so svojím utrpením. Zdôveriť bez obáv, že by jeho monológ bolesti a nešťastia zneužili. A tak pomaly, ale odhodlane vyťukáva číslo 0800 172 500. Je presvedčený, že konečne nájde spriaznenú dušu.
