„No, dobre, že už ideš, deti sú hladné a ja tiež. Nezabudol si na nič? Zašiel si aj do stánku po noviny?“ privítala Elemírka Piškóciho jeho polovička pri návrate z nákupu. „Urob raňajky, ja si zatiaľ pozriem noviny,“ rozkázala. Ako prvú si Drahuška nalistovala športovú stranu. Bola sobota. Významne pozrela na manžela.
Elemír naservíroval kávu, pečivo a všetci sa vrhli k stolu.
„Ako sa tak pozerám, bolo by treba umyť okná,“ medzi sústami predniesol manžel.
„Dovolím ti to, len daj pozor, aby neboli šmuhy ako minule.“ Manželka pila kávu. Potom si ľahla na gauč, po očku sledovala a občas dirigovala drahého, keď si s niečím nevedel rady.
„Hotovo!“ zahlásil pán Piškóci a hrdo si obzrel svoje dielo. „Mohol by som oprať záclonu a vytepovať koberec?“ spýtal sa.
„Iniciatíve sa medze nekladú,“ vecne poznamenala Drahuška a presedlala k televízoru. Elemírko sa činil, až sa mu z kečky parilo, veď čo by človek neurobil pre...
Keď bol s prácou hotový, navrhol, že okúpe psa, poriadi kúpeľnu a záchod a so synom si zopakujú násobilku. „A mohol by si deti zobrať do zoologickej, už dávno som im to sľúbila,“ kričala Drahuška z balkóna do izby.
„Dobre, ale ešte by som chcel dať mäso do pácu, keď sa vrátime, pripravím čínu.“
Po obede Elemírko poumýval riad, utrel podlahu a kým Drahuška debatovala so susedou, postavil vodu na kávu.
„Drahá, káva je už ne stole,“ volal po chvíli. A potom, keď tak sedeli vedľa seba, Elemírko ju schmatol do náručia a zašepkal: „Drahuška, milujem ťa…cmuk, cmuk, cmuk…“
„No, dobre, dobre, fajn, to stačí, pokazíš mi účes,“ vymanila sa pani Piškóciová z objatia a upravila si vlasy. „Tak o koľkej máš tenfutbal?“Autor: EMÍLIA MOLČÁNIOVÁ
