Mladí ľudia si so seniormi rozumejú čoraz menej. Máloktoré dieťa dnes tuší, čo je to šnuptichel či oringľa. Podľa názoru Ivety Géczyovej, riaditeľky Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, „sa jazyk stále cibrí, značný je aj vplyv škôl, vzdelávania, ale aj médií či kontaktov s ľuďmi.“
„Mäkká“ horná Nitra
Každý región sa vyznačuje svojimi rečovými špecifikami, čo ho odlišuje od ostatných častí krajiny. Podľa I. Géczyovej sa na hornej Nitre hovorí mäkko. „V niektorých obciach až príliš, napríklad v Kamenci pod Vtáčnikom. V susedných Zemianskych Kostoľanoch to už nie je až také citeľné.“
Výslovnosť slov či označovanie rovnakých predmetov sa v jednotlivých častiach regiónu líšia. „Rozdiely nie sú citeľné len medzi mestami a obcami, ale už dokonca aj medzi Prievidzou a jej prímestskými časťami,“ myslí si I. Géczyová.
Jej slová potvrdila aj starostka Podhradia Ružena Boboková. „U nás sa rozpráva veľmi mäkko a výrazne vyslovujeme samohlásku ä. Vo vedľajšej Lehote pod Vtáčnikom je to však už iné. Podľa reči každý vie, kto je z Podhradia a kto z Lehoty,“ vysvetlila.
Typické pre región
Aj napriek menším lokálnym rozdielom existuje množstvo nárečových slov, ktoré sú pre náš región charakteristické. Staršia generácia isto vie, že duchna je perina, cirky zápalky, piksla škatuľa, šuflík zásuvka, vercajg náradie či vecheť handra.
Medzi regionálne zaujímavosti možno zaradiť aj slová, ktoré dnes, hlavne mladým ľuďom, vyznievajú komicky. Nikdy by zrejme vreckovku nenazvali šnuptichlom, kvetináč rajtopom, plecniak hatyžákom ani šporák šporheltom. Sú to slová našich prastarých rodičov, ktorým mladá generácia takmer vôbec nerozumie.
Existujú však aj výrazy, ktoré síce nie sú spisovné, no v komunikácii na hornej Nitre sa udržali dodnes. Mnohí používajú slovo priezle, namiesto strúhanky, šálku nazývajú šialkou, povozník je pre nich furman, varecha varaca, naberačka žufaňa a vrchnáku hovoria dekel.
Upadajú do zabudnutia
Nárečie charakterizujúce históriu každej oblasti pomaly ustupuje neustále sa rozvíjajúcemu jazyku. Preto sú dnes mnohé slová, ktoré patrili ku každodennej komunikácii našich rodičov či starých rodičov, neznáme. „Mne osobne je veľmi smutno za slovami mamuška a apuško. Označovali sme nimi svojich prarodičov,“ spomína I. Géczyová. Dnes už deti majú babku a dedka či starú mamu a otca.
Okrem mäkčenia sa hornonitrianske nárečie vyznačuje ďalšími znakmi, ktoré však už poznajú zrejme len pamätníci. Hornonitran povedal gäte (gate) a kämeň (kameň), všade bou a všetko videu. V obchode nekupoval ale kupuvau, nevyslovil kostol ale kostuol, memal mamku ale manku. Názvy mnohých dedín si skrátil, nebol preto v Zemianskych Kostoľanoch, ale v Kostoľach a nie v Oslanoch, ale v Osľach.
Tradičné prívlastky
Na dedinách často žilo viacero rodín s rovnakým priezviskom, bolo preto potrebné ich nejako od seba odlišovať. Každá rodina tak dostala prívlastok, akúsi prezývku, na základe ktorej ju ostatní identifikovali. Prídavky k priezviskám vznikali rôzne. Podľa zamestnania niektorého z predkov žili napríklad Husáreje či Hostinskí. Rodina mohla byť označená aj podľa názvu časti obce, v ktorej žila, dokonca podľa nejakej udalosti. „Občas tak niekoho mohli označovať aj nelichotivými prívlastkami,“ priznala Iveta Géczyová.
Vplyv cudziny
Formovanie nárečí neovplyvňovalo len osídľovanie jednotlivých lokalít, ale aj samotní obyvatelia daného regiónu, ktorí za prácou cestovali do zahraničia a odtiaľ priniesli niektoré výrazy. „Na hornej Nitre cítiť v reči vplyv nemčiny a maďarčiny,“ vysvetlila riaditeľka múzea. „V mnohých kútoch regiónu sa totiž používali slová šnicla, štrimfle, fertucha, apatieka alebo fiškus či kumšaft.
Zaniknú úplne?
Dnešní mladí ľudia už síce nemajú zmysel pre nárečia a nepoužívajú ich, Iveta Géczyová sa však neobáva, že by úplne vymizli. „Myslím si, že sa zachovajú ako súčasť tradičnej kultúry, postarajú sa o to folklórne súbory. Niektoré slová sa možno dostanú na okraj, prestanú sa používať, no možno časom opäť preniknú späť,“ doplnila.
