Na svet prišiel už v 7. mesiaci tehotenstva. Nič nenasvedčovalo tomu, že by Romanko mal mať nejaké postihnutie, či chorobu. „Boli sme spolu v Martine na nedonoseneckom oddelení. Tam som videla niektoré mamičky, ako cvičia so svojimi detičkami. Vtedy som si pomyslela, že nič také by som s Romankom robiť nechcela,“ spomína si Adriana Jakubcová.
Slabé nožičky
Pol rok v živote malého Romanka ušiel ako voda. Pravidelná kontrola u lekára po šiestich mesiacoch od narodenia však nepriniesla pre rodinu dobré správy. „Lekárka syna zdvihla, snažila sa ho postaviť, no on sa opieral len o špičky prstov. Diagnóza – detská mozgová obrna. Prišla rehabilitačná sestra a ukázala mi, ako budem s Romankom cvičiť. To, čo som si neželala, sa stalo skutočnosťou,“ povzdychla si Adriana.
Spolu s manželom Romanom však mali veľkú nádej, že sa všetko dá do poriadku. Lekári im vraveli, že pokiaľ budú so synčekom cvičiť, do jedného roka bude všetko v poriadku. Čas plynul, rokov prešlo niekoľko a Romanko sa na nohy nepostavil.
Začal chodiť do škôlky. „Musela som ostatným deťom vysvetliť, prečo nechodí po nožičkách. Nebolo to príjemné. Rovnako aj pohľady či dokonca poznámky niektorých ľudí na ulici nás zraňovali. Prestali sme si ich všímať, i keď to bolelo,“ so smútkom konštatuje Adriana a dodáva: „Nebolo jednoduché sa zmieriť s myšlienkou, že máme postihnuté dieťa. Museli sme však prijať tento stav, naučiť sa s ním žiť.“
Pomoc od spolužiakov
Pre Romana nebol jednoduchý ani prechod do základnej školy. Opäť potreboval pomoc mamy, rodičov. „Nikde nepracujem, starám sa o neho. Každý deň ho do školy zaveziem, popoludní pre neho prídem. Zo začiatku som s ním celé vyučovanie bola v škole. Veľmi sa mu moja prítomnosť pri ňom nepáčila. Stále mi hovoril, že ani ostatné mamy nesedia pri deťoch v lavici. Preto som ho čakávala v kabinete. Keď postúpil do vyšších ročníkov, chodila som už počas vyučovania domov,“ vysvetľuje A. Jakubcová.
V Základnej škole na Morovnianskej ceste v Handlovej vytvorili Romanovi čo najlepšie podmienky. Prerobili napríklad toalety, trieda, ktorú navštevuje, je na prízemí. „Mám veľmi dobrých spolužiakov. Vždy mi ochotne pomôžu, keď to potrebujem. Nestretol som sa z ich strany so žiadnym výsmechom alebo odvrhnutím. Skôr naopak, sú ku mne milí,“ rozhovoril sa Roman.
Najnovšie mu počas vyučovania pomáha nová pomôcka – schodolez. Na odborné hodiny fyziky a chémie sa totiž do vyšších poschodí niekedy vôbec nedostal, prípadne len s pomocou oboch rodičov. Jakubcovci spolu s vedením školy chceli kúpiť plošinu, ktorá by Romanovi pohyb medzi poschodiami uľahčila. „Nakoniec sme však objavili špeciálne zariadenie, schodolez, ktorý pohodlne vyvezie nášho syna na vozíku po schodoch. Je to akési pásové zariadenie, na ktoré sa vozík postaví a potom už len ovládaním gombíkov presunie po schodoch,“ priblížila skvelú pomôcku Adriana. Stála vyše dvestotisíc korún, čo bola pre rodinu vysoká čiastka. Dvestotisíc získali z úradu práce sociálnych vecí a rodiny, zvyšok z Konta nádeje.
„Z peňazí, ktoré dostávame, si veľmi vyskakovať nemôžeme. Navyše teraz, keď sme nedostali jeden mesiac zaopatrovací príspevok, je to ešte horšie. Máme šťastie, že manžel pracuje,“ skonštatovala Adriana.
Sny a túžby
Jakubcovci dlhšie váhali s druhým dieťaťom. Báli sa, aby sa scenár neopakoval. Po desiatich rokoch sa im narodil Christián, zdravé a čiperné dieťa. I keď je ešte malý, staršiemu bratovi na vozíčku už teraz pomáha.
Roman sa však vehementne snaží o čo najväčšiu samostatnosť. Na rehabilitácie do Kováčovej už chodí bez mamy.
V týchto dňoch sa rozhoduje, aké bude jeho ďalšie smerovanie, teda či absolvuje ešte deviaty ročník, alebo pôjde na strednú školu. Onedlho už totiž bude mať šestnásť rokov. Túži ísť do internátnej školy. Má však aj iné sny. „Veľmi by som chcel byť policajtom, pomáhať ľuďom a ochraňovať ich,“ vyjadril smelé plány Roman. Baví ho aj práca s počítačom a viac by sa chcel v budúcnosti venovať športu boccia, v ktorom postihnutí športovci súťažia na paralympiáde.
V kratšom horizonte už myslí na štyri operácie, ktoré ho onedlho čakajú. Párkrát, keď bol v Grécku, sa pomocou bariel postavil na nohy. Rodičia veria, že raz by sa takto mohol sám pohybovať. „Musí to v prvom rade chcieť on sám, mal by veľa cvičiť. A musí sa tiež zbaviť strachu, veriť si, že to dokáže,“ uzavreli manželia Roman a Andrea Jakubcovci.
